MĚSÍČNÍK O UMĚNÍ, ARCHITEKTUŘE, DESIGNU A STAROŽITNOSTECH

přihlášení

2018 červenec - srpen

16. díl - Ako sa staráme o pamiatky

  • Datum / 11. 07. 2018
  • Autor / Németh Jana
  • Rubrika / na východ od raja

Človek by povedal, že ak má nejaký objekt titul národná kultúrna pamiatka, nemôže mať viac. Musí to predsa stačiť na to, aby sme sa o takúto stavbu starali, alebo na ňu aspoň dávali pozor. Načo by sme ju inak vyhlasovali za pamiatku hodnú pozornosti a ochrany. Realita posledných týždňov u nás ukazuje inú situáciu.

Svedčia o tom tri príklady. Prvý: Liečebný dom Machnáč od architekta Jaromíra Krejcara z 30. rokov minulého storočia u nás patrí k najvzácnejším funkcionalistickým stavbám svojho druhu. Stojí v Trenčianskych Tepliciach a z roka na rok chátra. Meno majiteľa sa presúva z jednej schránky na druhú. Zo zákona vyplýva majiteľom národnej kultúrnej pamiatky povinnosť príkladne sa o budovu starať, no nerobia to a zásielky pamiatkového úradu, ktoré na to upozorňujú, nikto nepreberá.

Na alarmujúci stav komplexu upozorňuje združenie umelcov a architektov Opustená rekreácia. O Machnáči tento rok vydali aj vynikajúcu knihu a dokončujú film. Veľmi jasne upozorňujú na majetkové prevody a podozrenia, ktoré smerujú k tomu, že liečebný dom si medzi sebou formálne predáva tá istá skupina ľudí. Skupina ľudí dosť mocných a šikovných na to, aby vedeli, ako to zakryť. Odborníci sa obávajú najhoršieho – a teda, že stav budovy bude o chvíľu natoľko zlý, že na ňu jej majitelia získajú búracie povolenie. Zasiahnuť by mohlo ministerstvo kultúry. V jeho rukách je totiž možnosť pamiatku vyvlastniť, ak sa o ňu majiteľ dlhodobo nestará. Ani by to nemuselo stáť tak veľa, keďže je budova v havarijnom stave. Najnovšia odpoveď z ministerstva kultúry je však strohá: Nedá sa, nie sú na to peniaze.

Druhý príklad: Pred takmer päťdesiatimi rokmi postavili v Bratislave druhý most cez Dunaj. Zbúrali pritom časť historického podhradia a hradný kopec oddelili od centra štvorprúdovkou. Dodnes to mnohí Mostu SNP neodpustili, no on sa napriek tomu stal ikonickým. Dnes tvorí neodmysliteľnú súčasť panorámy mesta spolu s „Ufom“ - reštauráciou a vyhliadkovou vežou, ktoré sú vo výške takmer sto metrov nad riekou na vysokom pylóne.

Pamiatkový úrad sa tento rok rozhodol, že z mosta bude tiež národná kultúrna pamiatka. V čase, keď sa schyľovalo k oficiálnemu vyhláseniu, sa však na pravej strane mosta začalo diať čosi čudné. Na kedysi voľne prístupnej terase pod mostom, z ktorej sa vstupuje do výťahu na vyhliadku a do reštaurácie, začala vznikať drevená konštrukcia. Za stavbu bol zodpovedný prevádzkovateľ reštaurácie.

Ten mesto ešte pred dvoma rokmi požiadal o predĺženie nájmu. Vo svojej žiadosti pripojil aj posudok statika, ktorý hovorí o havarijnom stave terasy a schodiska, ktoré vedie k výťahu a na nábrežie. Nájomca teda mestu navrhol, že si tento priestor tiež prenajme a že ho zrekonštruuje na vlastné náklady. Stalo sa. Dnes tam stojí drevená konštrukcia dvojpodlažnej budovy. Stavebný úrad vraví, že túto stavbu nepovolil, no finálne stanovisko ešte nevydal. Mesto vidí ako jediný možný záver tejto situácie vyhlásenie objektu za čiernu stavbu a jej odstránenie, aspoň tak to nedávno povedala hlavná architektka Bratislavy Ingrid Konrad.

Zatiaľ však nevieme, čo sa stane, lebo čiernym stavbám by sme v Bratislave mohli urobiť už aj samostatnú mapu. Núka sa iba prirodzená otázka, prečo sa mesto musí s opravou havarijného stavu svojho majetku, ktorý je navyše oceňovaná modernistická architektúra a zároveň jedna z top  turistických destinácií mesta, spoliehať na svojho nájomcu. Odpoveď tušíme: Nedá sa, nie sú na to peniaze.

Príklad číslo tri: V Rusovciach, obci, ktorá je súčasťou Bratislavy, stojí neogotický kaštieľ. Opraviť sme sa ho snažili od revolúcie, slúžiť mal na najvyššie reprezentačné účely štátu. V roku 1995 dokonca prebehla verejná architektonická súťaž, objekt sa začal rekonštruovať, ale po piatich rokoch došli peniaze a odvtedy veľký komplex iba chátral.

Teraz vláda predstavila nový projekt: stoja za ním firmy Dopravoprojekt a Metroprojekt Praha, ktoré už postavili nejednu diaľnicu. Zvíťazili totiž – nie v súťaži návrhov, ale o najnižšiu cenu vo verejnom obstarávaní. A architekt Jaroslav Meheš, ktorého poverili aj návrhmi interiérov, nakreslil čosi, na čom sa slovenský internet baví už niekoľko dní. Aj laikovi je zrejmé, že niekde sa stala chyba, keď sa návrh reprezentačných priestorov náramne ponáša na počítačove hry z 90. rokov. Architekti sa cítia ponížení, zahanbení a bezmocní. Komora architektov na problém upozorňovala Úrad vlády už pred troma rokmi. Odpoveďou bol podnet na disciplinárne konanie voči predsedovi komory. Premiér sa teraz dušuje, že predstavený návrh bol iba „námet“ a interiér bude vyzerať inak. K pôvodne vyčísleným 76 miliónom eur si asi teda ešte niekoľko miliónov pripočítame. Všetko sa dá. A aj peniaze sú.