MĚSÍČNÍK O UMĚNÍ, ARCHITEKTUŘE, DESIGNU A STAROŽITNOSTECH

přihlášení

2018 září

17. díl - Niečo sa v Košiciach stalo

  • Datum / 11. 09. 2018
  • Autor / Németh Jana
  • Rubrika / na východ od raja

Keď presne pred desiatimi rokmi získali Košice titul Európske hlavné mesto kultúry pre rok 2013,  viacerí z hlavného mesta sme sa na to dívali skepticky. Zdalo sa nám, že kultúra sa predsa nedá robiť „zhora“ a že tomu nepomôžu ani európske milióny.

Rok 2013 naozaj nebol veľmi slávny, všetci sme čakali na nejaký zázrak, a ten sa nedostavil. Nevšimli sme si, že ani len nebol v programe. Dnes aj sami Košičania priznávajú, že to naozaj nebolo ideálne, vzápätí sa však na svoju obranu, a celkom oprávnene, pýtajú: kto by to urobil na prvýkrát lepšie?

Odpoveď nemáme, ale dnes je už naozaj oveľa jasnejšie, čo EHMK tomuto mestu prinieslo a akou výraznou transformáciou aj vďaka tomuto titulu prešlo. Z toho, čo som v nich za posledné roky videla a zažila, ma najviac o tejto premene presvedčili tri zážitky.

Prvý: Veronika Vargová pracuje v IT firme a ak ma pamäť neklame, vyštudovala matfyz. Doma má štyri deti. Sedíme v kaviarni Kulturparku a hovorí o tom, ako vnímala, keď sa Košice stali Európskym hlavným mestom kultúry. Doliehalo to až k nej na sídlisko na okraji mesta, ale nijak výrazne. Až jej zrazu pod panelákom prerobili jednu z nevyužívaných výmenníkových staníc energie. Vďaka architektom z ateliéru Atrium sa stará budova zmenila na neprehliadnuteľný objekt, s lezeckou stenou na fasáde.

Projekt SPOTS/Výmenníky, bol jedným z kľúčových v rámci vízií, s ktorými sa Košice uchádzali o titul. Mal slúžiť ľuďom na sídliskách, a to aj pomaly poctivo robil. V Košiciach sa postupne zrekonštruovalo sedem výmenníkových staníc, každá má o čosi iné využitie. Všetko záleží iba od konkrétnych ľudí, ktorí tam chodia.

Veronika Vargová vedela dobre šiť, samu by ju však nenapadlo, že to ešte niekedy v živote využije. Do Výmenníku vošla po prvýkrát iba z čírej zvedavosti a chuti skúsiť niečo nové. „Po štyroch deťoch som už naozaj potrebovala vytrhnúť a debatám na ihriskách s ostatnými mamičkami som sa radšej vyhýbala,“ hovorí úprimne. Sú to už štyri roky, čo vo Výmenníku Važecká spolu s ďalšími ženami a dievčatami tvoria vlastnú módnu značku VYVA pod vedením lektorky Janky Bučkovej. Výsledkov je viacero: spočiatku cudzí ľudia zo sídliska dnes tvoria spoločenstvo, kde priateľské vzťahy prerástli až do dôverných, a to všetko na vekovej škále od tínedžeriek až po seniorky. Už to by vlastne stačilo. Lenže tvorba vlastnej módnej kolekcie im dáva ešte čosi naviac. „Nikdy som o šití, o móde, neuvažovala ako o forme umenia, súčasti kultúry, ale dnes viem, že aj móda môže sprostredkúvať pocity, predstavy, sny či vízie. Cítim sa naplnená, a to je už v mojom veku dôležité,“ hovorí Veronika Vargová.

Druhý príbeh: Viktor Feher odišiel z Košíc ako množstvo ďalších šikovných ľudí do Británie. V anglickom Brightone robil šéfkuchára v malej rybacej reštaurácii. Vrátiť domov sa vždy chcel, ale bál sa toho. Prišiel však v dobrom čase, všetko sa rozbiehalo, začal spolupracovať na produkcii rôznych kultúrnych akcií a založil streetartový festival, ktorý z Košíc v priebehu pár rokov urobil jednu z najväčších open air galérií street artu v Európe.

Pred necelými dvoma rokmi sa prihlásil do programu Creative for Business, ktorý sprostredkúva organizácia CIKE – Creative Industry Košice. Tá je priamym následníkom celého EHMK. Jej prácu nebolo vidno okamžite, Michal Hladký, ktorý je na jej čele, však neustával. Dnes CIKE stojí za viacerými výbornými programami, do ktorých sa môžu prihlásiť umelci, firmy aj neziskovky, ktoré sa chcú pohnúť vpred. To chcela aj košická firma Ryba. Jej riaditeľ nemal presnú predstavu, hoci tak trochu sníval o vlastnej rybacej reštaurácii. Dnes ju má. Volá sa Pán Ryba a podávajú v nej lepšie Fish & Chips ako v Británii. Celý koncept vymyslel Viktor Feher – od príbehu o bájnom ostrove, ktorý je súčasťou vizuálnej identity, až po zariadenie v kuchyni a menu. Realizáciu interiéru má na starosti tiež lokálny košický ateliér 436. 

Tretí príbeh už vlastne nie je tak celkom príbehom. Je to totiž naozaj komplexná zmena myslenia, ktorá tu nastala medzi dovtedy nezlučiteľnými skupinami – nezávislou scénou či lepšie povedané - nezriaďovanou kultúrou a mestom respektíve krajskou samosprávou. Dnes už obe skupiny vedia, že je lepšie spolupracovať a že kultúra je výrazný mestotvorný, sociálny, ale i ekonomický benefit pre svojich obyvateľov. Príkladom môže byť košická Tabačka Kulturfabrik. Jej šéf Peter Radkoff robil kultúru v Košiciach neraz v provizórnych podmienkach viac než dvadsať rokov. Dnes sídli v priestore, ktorý možno považovať za jeden z najkrajších v rámci kultúrnych centier na Slovensku. Starú tabakovú továreň však zrekonštruoval najmä vďaka podpore krajských politikov, ktorí mu budovu prenajali za symbolický poplatok a ešte aj prispeli na jej opravu. „Pred pár rokmi by to ešte nešlo, ľudia na to ešte neboli pripravení, ale dnes je to inak,“ hovorí a nemýli sa. Niečo sa v Košiciach stalo a je to dobré, výborné.