MĚSÍČNÍK O UMĚNÍ, ARCHITEKTUŘE, DESIGNU A STAROŽITNOSTECH

přihlášení

2017 březen

2. díl - Nič im nechýba

  • Datum / 09. 03. 2017
  • Autor / Németh Jana
  • Rubrika / na východ od raja

Rozprával mi o tom v malom bare. Z reproduktorov hučal rebríček najotravnejších rockových hitov uplynulého storočia, ale on sa nimi nenechal vyrušiť ani na sekundu. Nebolo to prekvapujúce. Zdalo sa, že dokáže byť rovnako sústredený pri rozhovore o práci ako pri samotnej práci.

Príbeh to bol jednoduchý. Odišiel do Paríža, lebo mal pocit, že ešte by mal skúsiť maľovať niekde inde a nejak inak. Mal pocit, že ešte by sa mal vystaviť akejsi skúške, inšpirácii, motivácii, novým ľuďom a novým vzruchom, skrátka čomukoľvek, čo by znelo odvážne a azda aj vzrušujúco v nejakom filme o mladom nádejnom maliarovi. V skutočnosti sa však stalo toto: kým doma maľoval zväčša krajiny a mestské scény, ktorými denne prechádzal, z ulíc Paríža sa na jeho plátnach neobjavilo takmer nič. Nemohlo. Neostalo na ne takmer žiadne miesto, lebo namiesto krajín sa na ňom zjavila žena. Jedna konkrétna. V názvoch diel ju Juraj Kollár volá Dievča. Dievča I, Dievča IV, Dievča s motýľom.

Pôvodne chcel v Paríži stráviť aspoň tri roky, aby sa nikam nemusel náhliť a mohol iba pomaly cieľavedomo pracovať, ale späť do Bratislavy prišiel omnoho skôr. Práve teraz má výstavu v bratislavskej galérii Zahorian & Van Espen, presne tam, kde pred necelými troma rokmi vystavoval aj svoje „parížske“ obrazy. Dievča v jeho živote ostalo a on sa opäť vrátil ku krajinám, ale nie sú to krajiny, ako ich iba vidíme, sú to krajiny, ako ich vidí a cíti on. Pozostávajú z množstva hmoty, ktorú občas drží pohromade iba akási sieť, mriežka. Vydeľuje políčka obrazu ako políčka filmu, aby sa nezliali dohromady. Je v tom zvláštne napätie.

O svojich obrazoch zvykol Juraj Kollár hovoriť, že ich necháva divákom, aby do nich mohli vojsť tak, ako do nich vchádza on, keď na nich pracuje a ešte to, že má rád, keď na jeho výstavu prídu aj deti, lebo sa toho nezdráhajú. „Jasné, že je to kovboj, veď ho tam vidím,“ hovorí malé dievča svojmu otcovi pri pohľade na dve zdanlivo abstraktné miniatúry, visiace na rohu steny, kým stojím povedľa. Otec ticho pokyvkáva hlavou. Všetko by to mohlo byť až patetické, keby to nebolo také ozajstné a celkom obyčajné.

„Je to o ničom, Jarmusch je už celkom sentimentálny. Celú dobu čakáte, čo sa stane, a pritom sa nestane vôbec nič,“ čítam jednu zo sklamaných debát o jeho filme Paterson na facebooku. Šofér autobusu vedie normálny rutinný život, ktorý spestrujú najmä pokusy jeho milovanej partnerky uplatniť svoju kreativitu. Kdekoľvek. Od stien ich kuchyne až po muffiny. Až sa človek nevie rozhodnúť, či je jej snaha na smiech, alebo len smiešna. On cez obedné prestávky píše svoje básne do malého zošita bez akéhokoľvek ďalšieho plánu a každý večer chodí von so psom s celkom konkrétnym plánom – dať si pivo. Ona sa o jeho básne v chabom zošite bojí, má strach, že by jedného dňa o ne prišiel a svet by predsa o ne prísť nemal, lebo sú dobré. Akurát, že na tom až tak veľmi nezáleží. Lebo v skutočnosti záleží o čosi viac iba na ňom. Na Patersonovi, mierumilovnom šoférovi autobusu, ktorému sa nemusí stať nič výnimočné na to, aby mohol byť dobrým básnikom. A nemusí sa mu stať ani len to, že sa o ňom niekto dozvie. Nič to na jeho básňach a jeho živote nezmení.

Rozprávali o tom vo svojom ateliéri, pár dní pred začiatkom výstavy, ktorá nemohla mať oficiálnejší a zároveň desivejší prívlastok než „predsednícka“. Bolo to v čase, keď sme v Bratislave sadili kvety a pozastavili rekonštrukciu národnej galérie, aby sme politikom Európy priniesli pozitívny obraz o našej krajine a veľmi ich z tejto ilúzie ničím nevyrušili. Po pol roku putovania Európou, keď kvety zamrzli, politici odišli a národná galéria dostala opäť šancu na lepšiu budúcnosť, sa ich výstava vrátila domov – do múzea dizajnu.

Animátorky Ové Pictures – Michaela Čopíková a Veronika Obertová, chceli kedysi „maľovať modré oblaky naružovo“ v postprodukčnom štúdiu, ale z odvahy nazbieranej pred pár rokmi v žiarivom San Franciscu, kde je všetko možné, sa vrátili k nožničkám a farebným papierom (a počítačom). A zdá sa, že naozaj je všetko možné, lebo ich návrat k fascinácii starými animačnými technikami a optickými hračkami, ktoré stáli na počiatku animácie a filmu, funguje. Týždne vystrihovali miniatúrne papierové krajiny, drobné prvky na podivuhodný Zoetrope, zostrojovali flip-booky a potom to všetko napojili na hi-tech. Je to bystré, zábavné, výborne zostrojené a akési detsky čisté. Ťažko presne rozlíšiť, čo z toho je dizajn a čo z toho je umenie, ale to vlastne vôbec nie je dôležité.

S nebezpečným názvom Hľadanie krásy a prívlastkom „predsednícka výstava“, to mohlo dopadnúť akokoľvek, ale fakt je, že to dopadlo úplne opačne. Možno je to tými nožničkami, farebnými papiermi, dvoma mladými ženami, ktoré hovoria, že si radi veci komplikujú, lebo inak by to bola nuda. Ich magické skrinky, flip-booky, v ktorých sa roztáčajú animácie, ukazujú celkom obyčajné veci. Jazdu na bicykli, vietor vo vlasoch, prst ponorený do studenej vody v horúcom lete, otváranie fľaše vína, vypínanie počítača.

Možno sa za mesiac u nás diali aj dôležitejšie veci, vlastne, celkom určite sa diali, ale to by som na jeho začiatku musela vidieť iný film než Paterson. Zdá sa mi, že je to film o ľuďoch, ktorých z ich rytmu (a talentu) nevyruší celkom nič. A o koľkých takých, ani len netušíme.