MĚSÍČNÍK O UMĚNÍ, ARCHITEKTUŘE, DESIGNU A STAROŽITNOSTECH

přihlášení

2015 listopad

39. díl COČ report

  • Datum / 10. 11. 2015
  • Autor / Buran Dušan
  • Rubrika / na východ ...

Cena Oskára Čepana – najprestížnejšie domáce uznanie pre mladého slovenského umelca či umelkyňu sa dožila 20. ročníka. Prekonala pritom viacero detských chorôb a najnovšie limitovala mladosť dožitými 40 rokmi. V posledných rokoch sa výstava jej finalistov nomádsky strieda po priestoroch celého Slovenska (po Žiline to tento rok boli Košice). Prospieva to nielen cene, ale tiež samotnej výtvarnej scéne. Programy sú čoraz bohatšie, okrem výstavy finalistov k nim tento rok pribudli ich workshopy v rôznych mestách, organizačná príprava ale aj PR sú profesionálnejšie a grafika atraktívnejšia. Osobitnou kategóriou je ceremoniál udeľovania cien, ktorý sa tento rok v košickom kine Úsmev – zásluhou one-man-movie Erika Sikoru – stal nečakane sviežim, seba-, lokálne- aj COČ-ironickým programom. (Medzičasom je k dispozícii tiež na youtube kanáli erixikora.)

Predchádzalo mu však diskutabilné rozhodnutie medzinárodnej poroty, ktorá po prvýkrát v histórii ceny víťazstvo (rezidenčný pobyt v New Yorku a Tokiu, ako aj 2600 euro) rozdelila medzi dvoch výtvarníkov: prešovského sochára Jána Zelinku a pražského fotografa Radka Brousila.

Pravdaže, už výber finalistov môže (má!) byť pri takejto cene predmetom odborných polemík aj krčmových hádok. Jury však vyslala do sveta signál o neschopnosti dohody a/alebo o slabom štatúte ceny, ktorý takýto výsledok umožňuje. Samozrejme, celá patália s cenou sa dá vidieť aj pozitívne: kvalita umenia finalistov COČ bola tak vysoká, že sa jednoducho inak rozhodnúť nedalo. Alebo dalo? Než sa zamotáme v dohadoch, možno návrh organizátorom, najmä Nadácii súčasného umenia, aby sa opäť zaoberali štatútom ceny, nomináciami, mechanizmami rozhodovania atď. Zaslúži si to tak Čepan, ako aj všetci doterajší finalisti a laureáti.

Ale aby sme nezabudli na to najdôležitejšie: Ján Zelinka, absolvent Košickej TU v ateliéri Juraja Bartusza tvorí expresívne figurálne sochy viac-menej klasickými technikami a materiálmi, s ťažiskom na existenciálne témy mikro-histórie vlastnej rodiny, konfrontácie človeka a prírody, resp. človeka a smrti. Na výstave finalistov prezentoval súsošie svojich blízkych (vrátane psa), vytvorené odlievaním ich telesných odtlačkov v hline do betónu. Art brut v konceptuálnom kontexte. Naopak, Radek Brousil sa pohybuje na opačných póloch súčasného umenia: Jeho pre-estetizované zátišia a portréty nikdy nereprezentujú len samé seba, resp. viditeľný sujet, lež implicitne sa vzťahujú ku globálnym ideologickým a politickým témam. V prípade oceneného súboru sa snažia reflektovať samo médium fotografie, ktoré vo vizualite 20. storočia pomáhalo etablovať rasizmus už svojou technologickou povahou.