MĚSÍČNÍK O UMĚNÍ, ARCHITEKTUŘE, DESIGNU A STAROŽITNOSTECH

přihlášení

2017 květen

4. díl - Už sme tam - v budúcnosti

  • Datum / 10. 05. 2017
  • Autor / Németh Jana
  • Rubrika / na východ od raja

Pred šiestimi rokmi to znelo ako dosť šialený nápad. Oni to však brali s úplnou vážnosťou, a pritom trochu ľahkovážne. Plán zrekonštruovať neologickú synagógu a urobiť z nej priestor pre súčasné umenie, predstavili bez zjavného zaváhania v hlase. Napokon, Marek Adamov a Robert Blaško zo žilinského združenia Truc Sphérique už vedeli, že keď „sa chce“, dá sa dosiahnuť aj takmer nemožné, lebo presne tak založili a dodnes prevádzkujú kultúrne centrum Stanica Žilina-Záriečie. Bez neho by to u nás už nešlo. Ak má ktokoľvek pochybnosť, či má zmysel „robiť kultúru“, stačí ukázať prstom smerom do Žiliny. Po rokoch je to už vlastne taká samozrejmosť, a preto sa môže zdať, že to, čo prichádza teraz, je tiež vlastne celkom normálne, lenže nie je.

Pred šiestimi rokmi spolu s filozofom a kurátorom Fedorom Blaščákom a architektom Martinom Jančokom predstavili vizualizácie toho, ako prestavajú vzácnu pamiatku - jedinú budovu od významného nemeckého architekta Petra Behrensa na našom území. Do rúk ju dostali od židovskej náboženskej obce, ktorá nevedela, čo s ňou a radšej, než investovať ročne peniaze do údržby zvolila odvážny krok a vypísala výzvu na nového správcu-nájomcu. Svojou pôvodnou funkciou žila iba necelé desaťročie, potom prepadla štátu a za roky sa z nej stalo kino, koncertná, divadelná aj prednášková sála univerzity. Vrstvy sadrokartónu a betónu v interiéri účinne zmazali akékoľvek stopy po Behrensovi aj po architektúre, nehovoriac o účele, pre ktorý ju Behrens začiatkom 30. rokov minulého storočia postavil.

V roku 2012 sa začalo búrať a potom aj stavať. Najprv bolo treba odviesť asi tisícpäťsto ton odpadu z nepôvodných prestavieb a vymyslieť, ako zohnať aspoň milión eur potrebných na rekonštrukciu, ktorej plán sa neustále menil. Medzitým synagóga žila, ako keby nič. Už na jeseň 2013 tu odohrala prvý koncert Iva Bittová s orchestrom a speváckym zborom. V priestore bez kúrenia a bez podlahy, prakticky na stavenisku. Na žiadnom inom stavenisku zaručene nebolo viac výstav, koncertov, workshopov, diskusií a trhov, ako práve tu počas tých posledných šiestich rokov.

Oznam, že Nová synagóga sa tento mesiac už definitívne otvára, by teda mohol pôsobiť až smiešne, lebo nikdy vlastne zatvorená nebola. A ani teraz ešte vraj nebude úplne všetko tip-top, ale už k tomu chýba iba veľmi málo. Žiadne veľké prekvapenie po otvorení dverí sa teda nekoná, dôvod na oslavu je to však nesporný. Keď pred šiestimi rokmi začínali, Fedor Blaščák o tom všetkom hovoril ako o akejsi generačnej výpovedi. Vravel, že už majú dosť prosenia a diktovania štátu, čo má pre nás urobiť, keď sami najlepšie vieme, čo potrebujeme a ako sa to dá urobiť. Hovoril vtedy, že takto by mohli vzniknúť nové „inštitúcie“, ktoré by boli dobrým príkladom do budúcnosti.

Teraz sme tam. V budúcnosti. Nová synagóga naozaj zohnala milión eur na rekonštrukciu. Z verejných aj súkromných peňazí, zo zahraničných grantov aj od nadšencov, ktorí jej za tie roky držali palce a posielali hoci aj len po desať eur mesačne. Nenechala sa obmedziť pôvodným plánom a radšej robila stále nové výskumy, organizovala stretnutia odborníkov a predstavy prispôsobovala novým objavom a možnostiam seba aj budovy. Rôznorodosť akcií, ktoré doteraz v synagóge boli, tiež svedčí o tom, že toto nikdy nebude priestor, ktorého by sa človek zľakol, lebo aj tak to môže dopadnúť, ak sa spojí súčasné umenie s nedostatkom skúseností u tých, čo ho prevádzkujú. Toto nie je žiadna inštitúcia. Toto je dobre urobená práca odvážnych a vytrvalých ľudí, ktorí verili, že zo vzácnej budovy, ktorá roky zapadala nezáujmom, môže byť opäť budova výnimočná a ešte aj naplnená programom, za aký by sa nehanbilo ani roky zabehnuté kultúrne centrum kdesi v hlavnom meste.

Je to presne rok, čo sa u nás začal ďalší podobný príbeh. Ateliéry architektov, dizajnérov a umelcov museli opustiť areál bývalej cvernovej továrne, kde sa za roky bezvládia usadili. Najprv to vyzeralo, že kreatívna komunita sa rozpadne, ale rýchlo si uvedomovali, že majú v rukách aj čosi viac, než to, za čo si mesačne faktúrujú honoráre. Vytvorili združenie Nadácia Cvernovka a prišli s nápadom kreatívneho kultúrneho centra, ktoré by mohli prevádzkovať. V prvom kroku im pomohla župa a dala im do dlhodobého prenájmu budovu bývalej chemickej priemyslovky. V druhom kroku si pomohli sami – lebo sa naozaj nerozpadli a odhodlali sa ísť do projektu, v ktorom prakticky nič nie je isté. Za niekoľko mesiacov premenili veľkú časť niekdajších školských tried na ateliéry a tvrdo pracujú ďalej. Prvého mája po prvý raz otvárajú dvere pre verejnosť, aby ukázali, ako pokročili. Zatiaľ si ešte nepripúšťajú, že kým naozaj otvoria hotové kreatívne centrum presne také, ako si ho predstavujú, prejde ešte niekoľko rokov, ale to vôbec nevadí. Dôležité je, že sa postavili za svoju predstavu a namiesto čakania na lepšie časy (a štát) vykročili smerom k svojej vlastnej budúcnosti.