MĚSÍČNÍK O UMĚNÍ, ARCHITEKTUŘE, DESIGNU A STAROŽITNOSTECH

přihlášení

2016 květen

44. díl - Nekrológ za Cvernovkou

  • Datum / 06. 05. 2016
  • Autor / Buran Dušan
  • Rubrika / na východ ...

„Posledný prvý máj“ bol názov akcie, na ktorej sa verejnosť mohla rozlúčiť s priestormi a protagonistami jedného síce životaschopného, ale zároveň na živote ohrozeného kultúrneho druhu. Jeho príbeh sa začal písať ešte pred rokom 2000, keď sa niekoľko umelcov, dizajnérov a fotografov pokúsilo problémy so svojimi ateliérmi riešiť tak, že sa postupne sťahovali do priestorov bývalej fabriky na výrobu nití, konkrétne do monumentálnej budovy tzv. pradiarne. Časom, okolo a po roku 2010, sa toto voľné združenie rozrastalo o ďalšie mená i kolektívy, svoj ateliér tu mali Tomáš Klepoch a Sylvia Jokelová, Ľubica Segečová, Boris Meluš alebo Emil Drličiak či Štefan Papčo, úplne medzi prvými Roman Ondák. Dalo by sa dlho pokračovať: okrem umelcov kreatívne agentúry, digitálne štúdiá, produkčné spoločnosti...

História samotnej fabriky siaha k roku 1900 a je aj históriou industrializácie a modernizácie starého Prešporka alias Bratislavy. No v posledných rokoch tiež ukážkou zápasu verejnosti o zachovanie, resp. rozšírenie obsahu pojmu „kultúrne dedičstvo“. Na pozadí neustáleho ničenia starých a často aj vedome zanedbávaných industriálnych areálov by sa teda vyhlásenie pradiarne za národnú kultúrnu pamiatku v roku 2008 mohlo javiť aj ako víťazstvo. Mohlo. Keby developerským ambíciám zároveň za obeť nepadali ďalšie, a len nedávno ešte funkčné časti Cvernovky, vrátane napr. kníhkupectva Alexis (architekti Martin Jančok & Aleš Šedivec), ktoré za svoju krátku existenciu stihlo pozbierať niekoľko ocenení a presláviť sa aj v zahraničí. Kauza Cvernovka sa tak stala synonymom košatého konfliktu medzi záujmami meniacich sa súkromných majiteľov a developerov na jednej strane a umelcov, pamiatkarov a ďalších aktivistov na druhej, ktorí však, okrem svojich ateliérov, predsa len chránili aj kus nie celkom bezvýznamnej minulosti mesta. Cvernovka stelesnila (azda príliš rýchly) kultúrny spor, ktorý nikto nestihol celkom vyhrať. Pozitívnou a trocha trvanlivejšou správou z finále jej existencie je výpravná kniha pod rovnakým názvom, ktorú v roku 2014 vydali ateliér Bavlna a Open Design Studio (Viliam Csino & Martin Mistrík).

Nateraz sa teda výsledok javí smutný; umelci, architekti, fotografi a dizajnéri si pre svoje ateliéry hľadajú iné priestory, potenciál Cvernovky sa už asi sotva podarí udržať pohromade. K tomu snáď už len jeden dodatok: Zo slovného spojenia „kreatívny priemysel“ sa na Slovensku medzičasom stala mantra nadužívaná v rôznych stratégiách, koncepčných materiáloch, projektových prihláškach – počnúc ministerstvami, končiac malými občianskymi združeniami a spolkami. Než sa ho čoskoro dokonale podarí zbaviť obsahu a než zmutuje do ďalšej grantovej floskuly, možno bude užitočné pripomenúť, že sme poznali aj prípad, keď v Bratislave niekoľko rokov celkom prirodzene fungovalo. Keď budete ten prípad v budúcnosti hľadať v archíve, skúste pod heslom Cvernovka.