MĚSÍČNÍK O UMĚNÍ, ARCHITEKTUŘE, DESIGNU A STAROŽITNOSTECH

přihlášení

2017 červen

5. díl - Žiadne akože

  • Datum / 08. 06. 2017
  • Autor / Németh Jana
  • Rubrika / na východ od raja

Študoval aj sochu, aj dizajn, aj architektúru, aj v Bratislave aj v Prahe. Skončil ako sochár u Jaroslava Rónu, ale to, čo robí teraz, je ešte niekde inde. Hovorí tomu materiálový aktivizmus. Teraz je v centre jeho záujmu drevo, ale vraví, že vlastne je to zhoda okolností a súvislostí, lebo materiál je to hlavné, čo ho zaujímalo vždy.

Pred pár rokmi, napríklad, vykopal zrútenú sochu Gottwalda, ktorá stála na našom dnešnom Námestí Slobody, ale inak jedine „gotku“, a vyniesol ju na iné námestie, keď práve jej autor, sochár Tibor Bartfay o pár metrov ďalej „krstil“ sochu Hansa Christiana Andersena. (Ne)predvídateľné súvislosti slovenských reálií.

To, čo robí Richard Seneši teraz, je v kategórii dizajnu, hoci jeho prístup je konceptuálny, ale na nejakom škatuľkovaní by sa asi sám v dielni plnej pilín pobavil. V prvom rade ide o vzťah a potom o drevo. Najmä o živé drevo v podobe stromov. On ich totiž na výrobu svojich „produktov“ nepíli. Prichádza na miesta, kde dochádza k výrubu. Ten výrub je často riadený mestom alebo súkromným developerom, ktorý kúpi pozemok, chce stavať a ako prvé, čo urobí, nekompromisne vyrúbe všetky stromy. Alebo ich rúbe mesto, zväčša s argumentom, že sú napadnuté, hoci nie vždy sa napokon preukázalo, že boli. Len bolo treba vysadiť stromy nové. Do grantov a tabuliek.

„Začali mi píliť stromy, pod ktorými som sa hrával ako decko a už som sa na to nemohol pozerať,“ hovorí Richard Seneši. Aj prednedávnom vyrúbali celú alej, okolo ktorej dennodenne chodil, ale stadiaľ si strom nevzal. Nebol sa tam ani pozrieť, to už nedokázal, to už bolo priveľa.

Každý strom, ktorý niekde vezme, označí GPS súradnicami. Keď potom kus dreva v podobe multifunkčného objektu dopraví k niekomu domov, ten niekto môže sadnúť do auta a ísť sa pozrieť, kde ten strom stál. Jedna rodina to aj urobila, ale bol to krátky výlet. Došli len na vedľajšiu ulicu. „A presne o tom to je. Aby si ľudia viac všímali, kde žijú a čo je okolo. A že vyrúbanie päťdesiatročného zdravého stromu len tak bez dôvodu je veľký zásah do verejného priestoru, ktorý sa nedá nahradiť stromom novým ani ničím iným,“ hovorí Seneši.

Material basic nie je produkt, nie je to iba dizajn, hoci výsledné veci sú dizajnovo krásne, a už vôbec to nie je iba remeslo, lebo väčšina stolárov, ktorých si Seneši zavolal na pomoc s úprimnosťou uznala, že takto teda strom nikdy nepílili a nespracovávali. Je to výskum verejného priestoru a miesta stromov v nich. Všetky stromy, s ktorými pracuje, navyše dokumentuje s pomocou fotografa Petra Čintalana, ktorý dáva projektu ešte ďalší rozmer a zachytáva prácu Richarda Senešiho v procese takmer ako performance.

„Material basic je tým, čím skutočne je. Nie je v tom žiadne možno. Minule sa ma kamarát pýtal, či tam naozaj dávam skutočné GPS súradnice z miesta, kde stromy stáli. Zaskočilo ma, že o tom vôbec pochyboval, ale tak to asi dnes je – že ľudia sa pozastavia, či je to naozaj, lebo kopa balastu okolo je už iba 'akože'. Toto nie je žiadne akože,“ hovorí Seneši.

„O všeličom sa dá v súvislosti s umením debatovať, ale je jedna vec, o ktorej nevyjednávam – úprimnosť,“ hovorí Nadine Gandy, francúzska galeristka, ktorá otvárala prvú súkromnú galériu v Prahe po revolúcii. Odvtedy tu zostala. Najprv „u vás“, ale posledných dvanásť rokov je už „naša“. Gandy Gallery sídli na prvom poschodí meštianskeho secesného domu v Bratislave a Nadine Gandy v ňom tento rok oslavuje svojich už dvadsaťpäť rokov v Československu.

Pri slovách Richarda Senešiho o tom, čo je iba akože a čo je skutočné, mi hneď napadla, keď mi nedávno vravela, že u nás ostáva aj po toľkých rokoch, lebo „naše“ stredo- a východoeurópske umenie považuje stále za dostatočne úprimné a skutočné. „Vo svete už neexistuje veľa miest, ktoré by nezrovnala globalizácia. Keď som začínala, na svete bolo možno tridsať veľkých veľtrhov umenia, dnes je ich tristo a celé nastavenie dnešného umeleckého sveta núti umelcov produkovať. Vy ešte túto mentálnu korupciu nemáte, ešte stále fungujete bez botoxu,“ hovorí.

Iste, dobre sa to počúva, znie to trochu romanticky a ego tým rastie, ale, našťastie, zväčša nie umelcom, o ktorých je reč. Jedným z nich je aj Oto Hudec, ktorého Nadine Gandy tiež zastupuje a ktorý mal práve v bratislavskej kunsthalle výstavu Súostrovie. Oto Hudec pôsobí veľmi nenápadne,  ale jeho práca je neprehliadnuteľná. Stačí k nej raz prísť. Neohuruje, ale dokáže pritiahnuť pozornosť, a potom diváka nesklame. A nesklame ho preto, že je v nej veľa ozajstného záujmu. O migrantov, o minority, o inakosť, o ekológiu, o kultúrne vrstvy, ktoré si ľudia nesú v sebe a zanechávajú v iných. Záujem o to, ako so sebou a medzi sebou žijeme. Žiadne akože.