MĚSÍČNÍK O UMĚNÍ, ARCHITEKTUŘE, DESIGNU A STAROŽITNOSTECH

přihlášení

2019 květen

Absenciu kultúrnosti nevynahradia ani peniaze

  • Datum / 10. 05. 2019
  • Autor / Močková Jana
  • Rubrika / Slovensko

Fotografka Jana Šturdíková vydáva knihu Chateaux po našom. Mohli by sme ju nazvať aj inak – kultúrne dedičstvo v stave, v akom ho nechcete radšej ani vidieť, tobôž sa ním pýšiť.

Päť rokov chodila po celom Slovensku a hľadala spustnuté sídla uhorskej šľachty, ktoré u nás na objednávku zámožných rodín stavali neraz aj uznávaní majstri z Talianska.

Nebolo ťažké nájsť ich. Zničených kaštieľov totiž máme na Slovensku desiatky, možno až stovky. Keď ich odfotila, pátrala aj po ich poslednej funkcii, čím ešte viac umocnila pocit totálnej dezilúzie. Lebo od otázky, ako sa z niekdajšieho honosného sídla stal nočný klub alebo sklad, je už len na skok k otázke, ako sa z honosného sídla stala ruina. Ako sa z historického dedičstva, ktoré je dokladom istej kultúrnej vyspelosti, ba nesie dokonca aj titul národnej kultúrnej pamiatky, stal jej presný opak.

Fotky Jany Šturdíkovej nerozdávajú žiadne múdre rady a súdy, naopak sú totálne strohé a unifikované. Pochopiť, čo sa to tu vlastne stalo, pomáhajú tri odborné štúdie. Rovnako zaujímavé však bolo rozprávanie so samotnou autorkou o jej zážitkoch. Päť rokov ciest po Slovensku totiž odhalilo nielen obrovské množstvo spustnutých kaštieľov.

Rozhovory s ľuďmi, ktorí žijú v tesnej blízkosti chátrajúcich kaštieľov, boli plné paradoxov. Spájajú ich predovšetkým dve veci: Zruinované kultúrne dedičstvo nám nie je ľahostajné a zdá sa, že nás úprimne trápi zlý stav našich pamiatok, ale súčasne cítime úplnú bezmocnosť čokoľvek urobiť, akokoľvek tomuto stavu zabrániť alebo ho nebodaj zvrátiť. Paradox je to aj preto, že historická architektúra je u širokej skupiny ľudí stále považovaná za tú jedinú „kvalitnú“.

Za úpadkom tejto časti pamiatkového fondu je nepochybne veľa faktorov, predovšetkým meniace sa politické a s nimi súvisiace majetkové pomery, ale tridsať rokov od revolúcie je zarážajúci predovšetkým pocit nemohúcnosti a pasivita ako riešenie.

Kunsthalle bude, povedala ministerka

Inak sa vyvíjala situácia ohľadom nejasnej existencie bratislavskej Kunsthalle, ktorú, naopak, vystihuje aktívny záujem celej scény. Vrcholom sporu bola diskusia, ktorú zorganizovali študenti Vysokej školy výtvarných umení. Prišla na ňu aj ministerka kultúry Ľubica Laššáková.

Keď preskočíme prvých 45 minút rečí o tom, že netuší, čo Kunsthalle vlastne potrebuje, hoci sa o tom otvorene hovorí posledných tridsať rokov, výsledkom bol jej verejný prísľub, že Kunsthalle Bratislava podporí a že táto inštitúcia môže získať samostatnosť.

Zaznel aj potlesk, ale asi všetkým zúčastneným bolo viac než jasné, že kým nie je nič podpísané, opatrnosť je na mieste. Čisto teoreticky by zriadenie novej inštitúcie nemalo byť problémom, čo pre denník Sme napísal aj Konrád Rigó, štátny tajomník ministerstva kultúry, ktorý sa pripojil k iniciatíve #stojím pri kunsthalle a preukázal tak, že na ministerstve už o tejto inštitúcii počuli a nebolo to raz.

Verejný ministerský prísľub sme tu však až doteraz nepočuli, a tak by z celej bizarnej frašky posledných týždňov mohla vzísť aspoň samostatnosť pre Kunsthalle.

Problém eurofondov, ktoré celý spor odštartovali, je však stále na stole. Ministerstvo hľadá spôsob, ako vyčerpať 160 miliónov eur na kreatívne centrá, ktorým mala padnúť za obeť práve bratislavská Kunsthalle. Teraz jej síce prisľúbilo samostatnosť, ale svoje konanie naďalej vysvetľuje spôsobom, ktorý aj menej pozornému poslucháčovi hovorí čosi ako – my vieme, že je to zle a že ideme urobiť tak trochu podvod, ale tvárime sa, že všetko je to v poriadku, lebo ak tie peniaze „nevyčerpáme“ my, tak to bude niekto iný a to by bolo predsa ešte horšie.

Bonusom je už len oháňanie sa tým, že ide o „jediné“ peniaze v kultúre za desaťročia a neprajní pochybovači ich radšej nechajú prepadnúť, než by mali prižmúriť oko nad dobre vymysleným plánom.

Možnosť, že je to v prvom rade neschopnosť ministerstva kultúry získať do svojho rezortu viac zmysluplne využiteľných peňazí, akoby ani neexistovala.

Keď chýba to podstatné 

A pritom najsmutnejšia časť debaty ohľadom Kunsthalle, sa týkala práve peňazí. Nina Vrbanová, poverená riaditeľka Kunsthalle Bratislava, predložila ministerke jasný odpočet toho, čo Kunsthalle potrebuje a v akých finančných podmienkach momentálne funguje. Ak chce byť samostatná, k svojmu doterajšiemu ročnému rozpočtu 300-tisíc eur (7,7 mil. českých korún), z čoho ešte takmer tretinu platí za nájom späť ministerstvu, potrebuje navyše približne rovnakú sumu.

Tak takto to je: Tridsať rokov chodia umelci na ministerstvo kultúry a žiadajú, aby zriadilo inštitúciu, ktorá by ročne stála necelých 600-tisíc eur, a dokola počúvajú, že sa to nedá. Pri zohľadnení jej významu na domácej scéne a potenciálu v rámci európskej siete galérií rovnakého typu, to znie čoraz absurdnejšie. A je tak zároveň čoraz viac zrejmé, že peniaze asi nebudú tým pravým dôvodom, prečo sa to nedá.

Tak, ako peniaze často nie sú tým pravým dôvodom ani v prípade mnohých spustošených kaštieľov. Fotografka Jana Šturdíková na svojich cestách totiž našla aj kaštiele, ktoré prešli rekonštrukciou. A nebol to vždy ten najkrajší pohľad. Plastové okná na budovách zo 16. či 17. storočia, laminát namiesto drevených parkiet a k tomu najmä absolútne nepochopenie toho, prečo by to malo byť inak.

Oni to vôbec nevideli, nerozumeli, že niečo je na tom zle, nemožno ich za to ani len obviňovať,  hovorila mi Jana Šturdíková o svojich skúsenostiach.

To už nešlo o absenciu peňazí, ale o absenciu kultúrnosti.