MĚSÍČNÍK O UMĚNÍ, ARCHITEKTUŘE, DESIGNU A STAROŽITNOSTECH

přihlášení

2017 říjen

Bilbord to už nezakryje

  • Datum / 09. 10. 2017
  • Autor / Németh Jana
  • Rubrika / na východ od raja

Nedávno som dostala tip na článok. Ilustrátor a maliar Miloš Kopták nás posielal do Starej Turej, malého mesta na Myjave. Napísal len krátko: Mal som pocit, že som sa tam stretol s ľuďmi z iného storočia, z inej krajiny. Ostal som v pomykove, keď som uvidel, čo urobili.

V pomykove sme ostali spolu s fotografom, keď sme vystúpili pred budovou miestnej železničnej stanice. Dokončili ju pred troma rokmi a naozaj pri nej človeku spadne sánka. Neskôr sme sa od Viliama Matušku, ktorý je hlavným hýbateľom tohto počinu, dozvedeli, ako je možné, že rekonštrukcia stanice z prvorepublikového obdobia sa neskončila tak, ako napríklad rekonštrukcia školy v Kamenných Žehrovicích. Totálne zničená a na nepoznanie zmenená vrstvou polystyrénu.

Odpoveď bola celkom jednoduchá. Partia nadšencov železničiarskej prevádzky tu už roky zbierala historické artefakty súvisiace s navigáciou vlakov. Všimli si totiž, že chátrali na povalách alebo končili v zbere. Oni ich zachraňovali a reštaurovali. V budove stanice svojpomocne vybudovali malé improvizované múzeum. A keď sa dozvedeli, že budovu plánujú slovenské železnice zrekonštruovať, neostali ticho.

Ničím iným, než osobnou iniciatívou a nadšením sa im podarilo docieliť to, aby stanicu neopravili ako väčšinu ostatných – zatepliť a nafarbiť. Našli pôvodnú architektonickú dokumentáciu a presvedčili architekta aj investora rekonštrukcie, že keď už to idú urobiť, nech to urobia dobre. A oni sa presvedčiť nechali, dokonca boli sami výsledkom nadšení. Zrepasovali drevené podhľady na nástupišti aj nosné trámy, okná dali vyrobiť drevené, presne také, aké boli na stanici kedysi, polystyrén obišli oblúkom a farebnosť korešponduje s pôvodnou. A ešte vybojovali aj rekonštrukciu priľahlej budovy depa, kde otvárajú novú časť expozície.

Celé to má iba jednu nevýhodu – je to malé mesto, do ktorého sa zrejme nepôjde pozrieť nikto z mesta, ktoré by presne takýto príklad potrebovalo – Bratislava. V historickom centre sa majiteľom hotela Danube podarila fasáda, za ktorú by sa naozaj nehanbili ani v Žehroviciach.

Hotel postavený v 90. rokoch nikdy nevynikal, jedine ak tým, že roky bola jeho čelná fasáda s výhľadom na Dunaj prekrytá obrovským bilbordom. A pritom ho zúfalo potrebuje až teraz. Majitelia hotela Sitno Holding Real Estate výsledok považujú za „provokatívny, sexi a trendy“. Meno architekta rekonštrukcie nie je známe, niet divu. Horšie než samotná fasáda je už len fakt, že kritizovaní krajskí pamiatkari vraj fasádu pred jej dokončením ani nevideli, ani nepovolili, no nemali žiadne právomoci zastaviť postupujúce práce. Zastavilo sa síce kolaudačné konanie, ale všetko sa to môže skončiť iba pokutou pre hotel. A potom môžeme iba dúfať, že raz sa ten obrovský bilbord na fasádu vráti.

Žiaden bilbord sa nám však nepodarí natiahnuť na prístup Bratislavy, ak ide o projekty, ktoré chystajú v hlavnom meste dvaja veľkí developeri. Aktuálne žiadajú od vlády špeciálny status významnej investície, ktorá by im, okrem iného, umožnila v niektorých krokoch preskočiť schvaľovanie zo strany mesta a tiež by sa tak vyhli plateniu poplatku za rozvoj mesta, ktorý platí každý developer podľa rozsahu stavby. Podmienkou je, že obaja – J&T Real Estate aj HB Reavis – musia dokázať verejný záujem svojich projektov. Presnú dokumentáciu verejnosti ukázať odmietajú, v plánoch, ktoré sú prístupné už však kreslia aj novú električkovú trať a lanovku ponad Dunaj.

Nová električková trať by sa naozaj zišla. Dokonca aj celková koncepcia dopravy, ktorá by okrem cestných pruhov pre autá rátala s cyklistami a chodcami. Ale začať by sa mohlo už pri územnom pláne, ktorý sa v Bratislave nezmenil celých jedenásť rokov. Nehovoriac o stavebnom zákone, ktorý už oslávil štyridsiatku.

Jedna obludná fasáda je zrazu zanedbateľná. Bratislava nevie, ako chce fungovať a vyzerať. Lebo keby to vedela, už dávno by mala vlastný tím špecialistov, narysované trasy nových dopravných liniek a vyznačené územia, na ktorých mesto môže rásť a na ktorých sa, naopak, za žiadnych okolností stavať nemôže. Územný plán by kopíroval víziu mesta o jeho potrebách a developeri by možno nemali toľko priestoru ukazovať, že mesto to skrátka nezvládlo. 

V tomto momente sa rozhoduje o tom, ako bude vyzerať hlavné mesto Slovenska o pár rokov, a je jasné, že tá zmena bude zásadná a najvýraznejšia od revolúcie. Deväťdesiate roky v našej architektúre nesú nálepku gýča, ktorá zo slova developer urobila nadávku. Napokon, hotel Danube na dunajskom nábreží bol do veľkej miery stelesnením práve tejto éry, s pravidelnými návštevami mafiánov, raz na kávičku, inokedy po výpalné.

Keď chodím dnes okolo, tak sa mi zdá, že by to všetko mohol zachrániť už iba nejaký človek „z inej krajiny a z iného storočia“, ktorý by povedal: keď to už robíme, urobme to dobre. Veď to nemôže byť také ťažké.