MĚSÍČNÍK O UMĚNÍ, ARCHITEKTUŘE, DESIGNU A STAROŽITNOSTECH

přihlášení

2012 únor

Díl 1: Messerschmidt v Bratislave

  • Datum / 07. 02. 2012
  • Autor / Buran Dušan
  • Rubrika / na východ ...

Franz Xaver Messerschmidt nepatrí práve k zabudnutým barokovým sochárom. Ale – ako u každého stredoeurópskeho umelca staršieho než 200 rokov – aj jeho dielo sa v sínusoide raz teší záujmu širokej verejnosti (a obchodníkov s umením), aby sa vzápätí utiahlo do kabinetov kunsthistorikov. Maria Pötzl Malikova – slovenská profesorka dejín umenia, pôsobiaca v Mníchove, má azda najväčšie zásluhy na vedeckej rehabilitácii sochára aj pred západným publikom (Franz Xaver Messerschmidt. Wien 1982). Ani jedna z ostatných výstav, ktorými sa z neho stal ozajstný „global player“ (Österreichische Galerie Belvedere, Wien 2002-2003; Neue Galerie, New York 2010-2011; Louvre, Paris 2011), sa preto nezaobišla bez recepcie jej kníh, na dvoch posledných výstavách priamo spolupracovala. V ich prípade navyše išlo o zviditeľnenie nedávnych spektakulárnych akvizícií Louvru (2005) a Metropolitan Museum (2010). Obe svetové zbierky obohatili busty zo slávnej série tzv. „charakterových hláv“ – cyklu, ktorý Messerschmidt po roku 1770 vytvoril v Bratislave (nikdy ho však nedokončil v zamýšľanom počte). Azda aj to bol pre dnešné bratislavské podnikateľské kruhy – v oblasti kultúry inak dosť driemajúce – podnet k rozhodnému činu.

Začalo sa vo veľkom štýle: Isté občianske združenie si predsavzalo obohatiť ponuku mestskej kultúry o nové múzeum. Čo na tom, že združenie (zatiaľ?) nevlastní žiadne dielo sochára, ktorému mala byť inštitúcia venovaná. Očividne posilnení inscenovaným dokumentom „Čas grimás“ v hlavnej úlohe s Marekom Vašutom, aktivisti presadzovali zámer zapožičania série charakterových hláv zo Slovenskej národnej galérie, z ktorých by nechali urobiť kópie; tieto by sa následne stali kľúčovým fondom novozaloženého múzea. Provinčný touch tohto nápadu umocnili aj poslanci mestského zastupiteľstva, ktorí o „veľkorysej“ ponuke dvakrát rokovali, aby ju aj napriek optimistickému odporučeniu starostky mestskej časti Bratislava – Staré mesto, napokon predsa len zamietli. Čo už, snáď sa podarí na tretíkrát... Lebo, mať v meste múzeum autora svetoznámych charakterových hláv, čo hláv – celej plejády grimás, to už by sa svet mal naozaj na čo chodiť do Bratislavy pozerať!

Samozrejme, tento náhly zápal pre dielo populárneho bratislavského umelca nebolo len recepciou jeho aktuálneho úspechu na svetovej scéne. Napokon, dvanásť charakterových hláv v stálej expozícii už roky vystavuje Slovenská národná galéria. Messerschmidt sa mal dostať do centra najmä z iných dôvodov. Biznis plán totiž predpokladal, že mesto budúcemu múzeu prenajme jednu lukratívnu nehnuteľnosť, malebný dom na Primaciálnom námestí v samotnom srdci historického jadra. Za veľkorysé nájomné 1 (jedno) euro za rok – ide predsa o kultúru! To by sa potom oplatil aj nie celkom lacný (najmä však nie celkom legálny) proces vytvárania kópií z kópií, kópií týchto kópií atď. atď. A vlastne, pri pohľade na dnešnú Bratislavu zapratanú reklamou a turistickým gýčom maskovaným za „umenie vo verejnom priestore“ by bolo azda aj symptomatické, keby to bola práve slovenská metropola, ktorá by ten zvedavý svet čoskoro zaplavila – grimasami...

Paradoxom je, že poslanci hlavného mesta si pri konzultáciách o návrhu ani len nespomenuli na Galériu mesta Bratislavy alebo Mestské múzeum. Ešte by nebodaj zistili, že za potenciálny prenájom domu v centre vlastné inštitúcie dokážu ponúknuť aj viac než jedno euro; najmä kvalitu autentického umenia. Mestská galéria totiž sama vlastní jednu bustu ešte z primárnej série charakterových hláv (kým séria v SNG pochádza predovšetkým z tzv. „liechtensteinských“ kópií Franza Jacoba Stegera z Valtíc zo začiatku 19. storočia). Celý príbeh by mohol ostať zabudnutou epizódou o – našťastie neúspešnej – intervencii komunálnej politiky do kultúrnej prevádzky. Keby ale táto epizóda nebola výrečnou ilustráciou nového trendu, ktorého kontúry sa čoraz jasnejšie začínajú rysovať nielen na Slovensku. Jeho hybnou silou je predstava, že o kultúru sa najlepšie postará PR agentúra, najmä ak má dobrý biznis plán. Stačí sem-tam tresnúť nejakú hlúposť o Guinessovej knihe rekordov alebo o ambíciách na titul svetového kultúrneho dedičstva UNESCO. Dezorientované médiá, prirodzene, na takéto návnady reagujú sebe vlastným spôsobom – viac-menej skrytou reklamou ich nositeľov. Finančný stav, podvyživený personál a neraz aj krívajúca dramaturgia klasických zbierkových inštitúcií akoby už boli súčasťou onoho biznis plánu. V prvom rade sú však vizitkou spoločnosti, ktorá tento vývoj dopustí.