MĚSÍČNÍK O UMĚNÍ, ARCHITEKTUŘE, DESIGNU A STAROŽITNOSTECH

přihlášení

2013 září

Díl 17: Moderna a politika I

  • Datum / 06. 09. 2013
  • Autor / Buran Dušan
  • Rubrika / na východ ...

Pri porovnaní aktivít „kulturní fronty“ v Čechách so situáciou na Slovensku by autor stĺpčeka takmer dostal komplexy. Nieže by sa na poli kultúrnej politiky u nás nič nedialo, no piruety českého „ministra kultury v demisi“ (a dojímavá starostlivosť, ktorú česká vláda venuje napr. Národnímu divadlu alebo Národní galerii) vám snáď naozaj možno iba závidieť. Slovenský „kultúrny front“ už mesiace znechutene drieme v letargii, niekoľko izolovaných aktivistov sa stará o vlastné projekty, po mobilizačných škandáloch typu Danubiana (AA 2012/02) alebo cenzúre verejne prezentovanej inštalácie Kassaboys v Európskom hlavnom meste kultúry – ani stopy.

Nebyť uhorkovej sezóny, svet by možno ani nezaregistroval vzácne názory prezidentského kandidáta a zaslúžilého katolíckeho disidenta, Jána Čarnogurského, ktorý sa v jednom z interview nechal počuť nasledovne: „... všetka kultúrna a umelecká elita prerazila práve vtedy, za prvej Slovenskej republiky. Slovenské školstvo, literatúra a kultúra zažívali dovtedy nevídaný rozvoj. Výtvarníci Benka, Bazovský, Fulla, Galanda, divadelníci Bagar, Pántik, Dibarbora a iní predstavovali umeleckú elitu až do sedemdesiatych rokov. Je nesporné, že možnosti tvoriť a publikovať za prvej Slovenskej republiky boli neporovnateľne väčšie ako v období socializmu.“

Odhliadnuc od malého detailu, a totiž, že to nie je pravda – aspoň v prípade skloňovaných výtvarníkov (všetci boli etablované osobnosti už v 30. rokoch, Galanda 1938 zomiera); téma klérofašistického Slovenského štátu 1939–1945 je vďačný (kultúrno-)historický fenomén. Nieže by nebolo čo revidovať a aj autor stĺpčeka by celú diskusiu rád videl v oveľa diferencovanejších farbách, než iba cez čierno-bielu optiku politickej objednávky. V skutočnosti však ani autor stĺpčeka nie je taký naivný, aby nevedel, že naozaj kritickú (hoci aj kontroverznú) diskusiu možno skôr očakávať od historikov, historikov umenia či literatúry, než od aktuálnych prezidentských kandidátov. Za ostatných 20 rokov už seriózna slovenská historiografia, ako aj dejepis umenia či literatúry nepovažujú betónovanie názorov na jednej alebo druhej strane politickej barikády za svoju agendu. Nanajvýš možno viesť spory o tom, či ponúkajú aj verejne zrozumiteľné postoje, ktorými by sa voči politikom-nedeľným kulturológom dala poskytnúť masmediálna alternatíva. Kým sa tak stane, prezidentským kandidátom azda odporučíme okrem novín i lektúru kníh a katalógov Slovenský mýtus, V tieni tretej ríše, kvôli podnetnej metodike snáď i Stratený čas?.

Čo je však podstatnejšie, je samozrejmosť s akou kandidát Čarnogurský – a v tomto bode zďaleka nie je osamotený – stotožňuje oficiálnu (kultúrno)politickú líniu s reálne vytváranou kultúrou. Akoby táto nemohla – či už za Slovak-štátu alebo za socializmu vznikať aj napriek mocenskej doktríne, alebo popri nej, či priam na nej nezávisle. Okrem iného tu totiž máme čítankový príklad preceňovania vplyvu politiky (a politikov!) na skutočné umenie či kultúru. S dominanciou politického diskurzu a šoubiznisu v médiách po roku 1989 akoby neraz aj intelektuálna elita uverila čierno-bielej rozprávke o nepriepustnej hranici medzi oficiálnou a neoficiálnou kultúrou, či o jej politickej determinovanosti.

Napokon; pre každú solídnu tézu musí existovať aj tzv. „skúška správnosti“: jednou z tém, ktorá stála na prahu Slovenského štátu a na ktorej sa jeho kultúrna politika dá výrečným spôsobom ilustrovať, je osud bratislavskej Školy umeleckých remesiel. O nej nabudúce...