MĚSÍČNÍK O UMĚNÍ, ARCHITEKTUŘE, DESIGNU A STAROŽITNOSTECH

přihlášení

2013 listopad

Díl 19: Nomádi na periférii

  • Datum / 08. 11. 2013
  • Autor / Buran Dušan
  • Rubrika / na východ ...

Kunsthalle sa v umeleckej komunite na Slovensku stáva už takmer ošúchanou témou. Hneď tri mestá proklamujú jej založenie – ani v jednom nefunguje čo len v základnom štandarde. V Košiciach zmutovala do dekoratívnej súčasti Európskeho hlavného mesta kultúry (teda s neistou budúcnosťou); síce v zrekonštruovaných, no nevhodných priestoroch bývalej plavárne. V Bratislave zatiaľ bez vlastného priestoru (zato však s personálom) s pretrvávajúcim dojmom vytrucovaného daru od ministerstva kultúry. O Žiline, kde je jej myšlienka azda najvitálnejšia, som tu už písal (AA 2012/11).

Bolo len otázkou času, kedy kultúrno-politickými spormi unavené prostredie začne aj k tejto téme ponúkať alternatívy. Jednou z nich je Kunstdorf Dúbravica. Už niekoľko rokov sa v stredoslovenskej obci neďaleko Banskej Bystrice občianske združenie Periférne centrá (perifernecentra.sk) snaží o rozvoj súčasného umenia mimo jeho prirodzený sociálny rámec, ktorým je dynamické mesto. Ako vyplýva z názvu, spolupracujúci umelci – aspoň pre tentokrát – programovo ignorujú metropoly, zaujíma ich miestna situácia, dobrovoľne sa konfrontujú s dlhodobými kultúrnymi stereotypmi a komunikujú s dedinským obyvateľstvom. Vstup súčasného umenia do vidieckeho prostredia pritom využíva klasické monumentálne formáty „public art“, za ich projekčnú plochu slúžia steny miestneho obchodu Jednota.

Odchod z mesta so sebou síce nesie radikálnu redukciu publika, no ponúka zároveň bonus vo forme krajiny, krásnej prírody a – odlišného rytmu života. Bezprostredné spojenie s okolitou krajinou priam volá po projektoch na pomedzí ekológie, architektúry a sochárstva. Jeho stelesnením sa už v roku 2011 stala vyhliadková veža tria mladých architektov (Martin Lepej, Martin Bosík, Róbert Sekula) UNIMO, ktorá už má medzičasom za sebou turné po niekoľkých slovenských lokalitách. Sama osebe je funkčnou architektúrou, zároveň svojou materiálovou povahou a relatívne ľahkými podmienkami transportu zodpovedá filozofii združenia – až nomádskym spôsobom prepájať roztrúsené lokálne komunity. Na jednej strane si tento „edgy alien“ nárokuje status monumentálnej sochy v romantickej krajine, na strane druhej pohľad na tú istú krajinu sám svojimi veľkorysými oknami definuje nanovo, z doteraz neznámych perspektív.

Minimalistická stavba dokazuje, že pre kvalitné umenie a architektúru nemusia byť metropoly a s nimi spojené finančné možnosti podmienkou „sine qua non“. Jej nomináciu na niekoľko architektonických cien, ako aj ohlas, ktorý vyvolala na miestach svojho putovania možno považovať za ďalší signál zmeny funkcií súčasného umenia.