MĚSÍČNÍK O UMĚNÍ, ARCHITEKTUŘE, DESIGNU A STAROŽITNOSTECH

přihlášení

2012 březen

Díl 2: Kauza Danubiana

  • Datum / 08. 03. 2012
  • Autor / Buran Dušan
  • Rubrika / na východ ...

Slovenské noviny na prelome rokov intenzívne zamestnával prípad jednej galérie, ktorá sa ocitla vo finančnej núdzi a jednej Kunsthalle, ktorá ešte nevznikla. Medzičasom presiakol aj do českých médií (podrobnú genézu zverejnil napr. artalk.cz), takže na úvod len stručné resumé: Odchádzajúca vláda sa podujala nájsť spôsob, ako veľkorysou finančnou injekciou pred postupnou eróziou zachrániť súkromnú galériu Danubiana. (Otázka, prečo vláde už tak veľmi neleží na srdci erózia budov Slovenskej národnej galérie či Slovenského národného múzea bude predmetom iného príspevku.)

V prípade Meulensteen Art Museum Danubiana ide o galériu holandského filantropa postavenú neďaleko Bratislavy, ktorá síce nemá vyváženú dramaturgiu, zato má celkom solídnu budovu, okruh verných divákov a – ako ukázal vývoj udalostí – lojálnych vystavujúcich autorov. Na to, aby Ministerstvo kultúry odôvodnilo podozrivý transfer 7,3 milióna euro, podmienilo dotáciu vznikom „joint venture“ štátu a vlastníka galérie s podmienkou, aby o 20 rokov inštitúcia a jej (budúci?) majetok celkom prešli do vlastníctva štátu. Na zabezpečenie potrebnej odbornej legitimity prišlo navyše s nápadom, tento „vianočný dar slovenskej kultúre“ (tak ho samo nazvalo) zabaliť ako budúcu Kunsthalle, dlho očakávanú bratislavskou kultúrnou elitou. O to väčšie bolo prekvapenie ministra Daniela Krajcera, keď mladší a progresívni umelci tento dar – odmietli. A nielen to; začali sa zaujímať o finančné mechanizmy v celom rezorte kultúry, o zastavené či stagnujúce projekty ako rekonštrukcia SNG, založenie múzea dizajnu alebo podporu alternatívnych združení. Sprevádzaná niekoľkými petíciami, situácia vyústila do výzvy na odstúpenie ministra a po zbežnej právnej analýze aj do podnetu na Najvyšší kontrolný úrad SR na preskúmanie prípadu z hľadiska legálnosti postupu štátnych orgánov. A kým sa dočkáme výsledku, nebude snáď od veci všimnúť si tiež správanie umeleckých združení a – a to najmä – médií, ktoré v prípade nezohrávajú len úlohu nestranného informátora.

Jedným z vytrvalých monitorov kauzy bol denník SME, od jej samého počiatku komentujúci tak kroky ministerstva, ako aj reakcie umelcov. Krátko po prvom nápore začal situáciu komplikovať problém mandátu iniciatívy rozhorčených tvorcov. Ministerstvu kultúry sa totiž pomerne rýchlo podarilo spochybniť jej zámery s pomocou iného – konzervatívnejšieho – spolku: Slovenskej výtvarnej únie, ktorá subvenciu Danubiany v podstate privítala. Mohla sa oprieť najmä o hlas výtvarníkov, ktorí v galérii už vystavovali. Verejnú podporu však čerpala z internetových diskusií, ktoré boli – česť výnimkám – ukážkou tých najstupídnejších predsudkov na adresu súčasného umenia. (Kým seriózne západoeurópske média zamestnávajú redaktorov, ktorí aj internetové debaty moderujú; v očarení iluzórnou demokraciou vox populi žiadne zo slovenských novín nie sú schopné odlíšiť zrno od pliev a s výnimkou vulgarizmov uverejnia vlastne všetko, čo klávesnica znesie...) Vítaným odpútaním pozornosti bola v rovnakom čase aj mediálna búrka v pohári vody, ktorá sa strhla okolo minimalistickej webovej stránky SNG a ktorá – bez ohľadu na vecnú podstatu kritiky – energiu protestu proti „Kauze Danubiana“ účinne odviedla iným smerom. Jedno vyhlásenie striedalo ďalšie, informácie sa zverejňovali, aby sa následne spresňovali alebo dementovali, rozpor medzi Slovenskou výtvarnou úniou a iniciatívou kritických umelcov (ktorých medzičasom podporilo aj vedenie Vysokej školy výtvarných umení), narastal. Média ale v zbesilom predvolebnom boji začali venovať viac pozornosti kauzám s ešte väčším korupčným potenciálom. Výrečným príkladom dezorientácie žurnalistov bol príspevok redaktora vplyvného pravicového časopisu Týždeň Juraja Kušnierika, ktorý celú kauzu šikovne zredukoval na hlúpe obvinenie umelcov zo žobrajúceho postoja voči štátu. V následnej špirále komentovania sa práve roztápajú aj posledné zvyšky kritiky voči pomerom, ktoré pôvodný konflikt vyvolali. O sporných vyše 7 miliónoch pre súkromnú galériu zo štátneho rozpočtu v článku totiž už nepadlo ani slovo!

Ale možno bude mať kauza aj pozitívny výsledok. Hoci v malých, priam homeopatických dávkach, senzibilita spoločnosti voči funkciám súčasného umenia predsa len rastie. Okrem precitajúceho občianskeho aktivizmu vzbudzuje nádeje napr. projekt Kunsthalle v synagóge Petra Behrensa v Žiline, ktorý sa na komunálnej úrovni snaží rozbehnúť tamojšie združenie Truc sphérique. A keďže je zároveň dvihnutým prostredníkom Bratislave, možno bude aj zárodkom konkurencie v oblasti, kde ju naozaj nikto nečakal.