MĚSÍČNÍK O UMĚNÍ, ARCHITEKTUŘE, DESIGNU A STAROŽITNOSTECH

přihlášení

2014 únor

Díl 21: Dom umenia

  • Datum / 07. 02. 2014
  • Autor / Buran Dušan
  • Rubrika / na východ ...

Dom umenia – jeden z najväčších a teoreticky aj najatraktívnejších výstavných priestorov v centre Bratislavy už roky zápasí o svoju identitu. Jeho bezmála 2000 m2 výstavnej plochy neprevádzkuje žiadna galéria, spravuje ich tzv. Národné osvetové centrum (NOC) – inštitúcia s nejasným poslaním, pod Ministerstvom kultúry SR. O výstavnej dramaturgii rozhoduje rada externistov, ktorých zostava sa mení, a tak aj „dramaturgia“ podujatí osciluje medzi umelcami a fotografmi stredného prúdu a naozaj dobrými autormi. Každé dva roky sa v priestoroch Domu umenia koná medzinárodná prehliadka Bienále ilustrácií Bratislava – účelovo azda jediná profesionálne pripravená akcia, za ktorú je však zodpovedná zase iná inštitúcia – Bibiana, dom umenia pre deti.

Architektúra – prístavba priľahlých administratívnych blokov Emila Belluša – má dodnes pomerne veľkorysé parametre. Skôr, než pre umenie bola pôvodne koncipovaná na veľtržné účely (dominancia horizontálneho radu okien do vonkajšej fasády). Snáď okrem ústredného pavilónu, výstavné sály majú ďaleko tak od „white cube“, ako aj od industriálu, s ktorými by väčšina foriem súčasného umenia nebola v zásadnom prezentačnom konflikte. Priestory síce za ostatných 20 rokov prešli čiastočnými rekonštrukciami, chýba im ale systematická údržba. Aj kvalitné výstavy tak zápasia s permanentnými improvizáciami. Medzi také patril napríklad dôležitý projekt Nulté roky, v ktorom sa o bilanciu prvej dekády po 2000 pokúsila štvorica kurátorov (Mira Putišová-Sikorová, Gabriela Garlatyová, Richard Gregor a Juraj Čarný 2011/2012). Aktuálne obe poschodia a ústredný pavilón obsadili tri autorské výstavy medzičasom už etablovaných umelcov – Márie Čorejovej, Stana Masára a Radovana Čerevku. A hneď odhalili slabiny bratislavských výstavných možností v plnej nahote: Okrem Čerevku, priestory Domu umenia urobili obom ďalším umelcom skôr medvediu službu. Cykly subtílnych Čorejovej kresieb-objektov našťastie docenili ich predchádzajúce výstavy v profesionálnejších priestoroch (Galéria 19 v Bratislave a Stredoslovenská galéria v Banskej Bystrici). Na negatívnych reakciách na Masárove neokonceptuálne inštalácie má ale hutný podiel viny práve nedomyslená kurátorská úvaha: keby sa z pôvodného „site-specific“ pod ťarchou okolností stalo „site-critical“ išlo by o východisko. Takto sa však „site-blind“ stalo slepou uličkou aj pre výstavu.

O tom, že umelecká komunita si veľmi dobre uvedomuje protirečivý potenciál tejto budovy svedčí fakt, že sa o jej prevádzku už dlhodobo usiluje aj rodiaca sa bratislavská Kunsthalle. Zatiaľ ale obsadila iba parter a pod príznačným názvom Kunsthalle LAB v ňom systémom „warming up“ prezentuje menšie projekty. Primerane potenciálu hlavných priestorov Domu umenia náklady na ich revitalizáciu budú v eurách dosahovať vysoké šesťciferné čísla. A – nič si nenahovárajme – bez generálnej rekonštrukcie bude mať sotva niekto pocit, že Kunsthalle na scéne súčasného umenia niečo zmenila. Premena chlpatej húsenice na krásneho motýľa bude preto dlhá a náročná. Namiesto očakávaného čerstvého vetra budú jej spolupracovníci musieť najskôr riešiť zatekajúce strechy, chýbajúce osvetlenie a podobné prevádzkové problémy. Ostáva dúfať, že sa z kukly napokon nevykľuje – nočná mora.