MĚSÍČNÍK O UMĚNÍ, ARCHITEKTUŘE, DESIGNU A STAROŽITNOSTECH

přihlášení

2014 březen

Díl 22: Sponzori, partneri, občiansky sektor a umenie (možného)

  • Datum / 10. 03. 2014
  • Autor / Buran Dušan
  • Rubrika / na východ ...

Priznám sa, iba nerád využívam tento priestor na komentovanie agendy inštitúcie, v ktorej pracujem. Keď teraz urobím výnimku, bude to preto, že sama téma siaha ďaleko za jej horizont a SNG bola – ako sa v poslednom čase stalo už zvykom – iba katalyzátorom širšej spoločenskej diskusie (a zároveň jej hromozvodom).

Od začiatku roka totiž brány pre svojich návštevníkov otvorila zadarmo. Urobila tak podľa vzoru niektorých zahraničných inštitúcií, asi najinšpiratívnejší bol pritom britský model „collections for free“. No neurobila tak (ako napr. Moravská galerie v Brne) za cenu straty zisku zo vstupného, ale našla na tento „produkt“ partnera, ktorý každú vstupenku zaplatí. Stala sa ním známa J&T Banka.

Okrem až nečakanej vlny návštevníckeho záujmu o výstavy sa SNG vzápätí stala terčom kritiky. Jej leitmotívom bolo podozrenie, že J&T si takýmto spôsobom potrebuje u kritickejšej časti spoločnosti vyleštiť imidž, a to tak kvôli postulovanej prítulnosti k vládnym kruhom, ako aj kvôli exploatácii Vysokých Tatier (budovanie zjazdoviek a lanoviek, stavby hotelov atď. – kritiku očividne iniciovali združenia z prostredia ochrany prírody). Avizovaná diskusia nabrala na obrátkach, zazneli hlasy pre i proti, rozoberali sa tak motívy banky, ako aj SNG.

Bez toho, aby som mohol zachádzať do detailov, na celej veci je okrem ľudových stereotypov typu „J&T už kúpila aj SNG“ zaujímavých niekoľko paradoxov: Prostredie, z ktorého prichádza najviac návštevníkov múzeí a galérií sa už cca. 20 rokov ponosuje na to, že veľké ryby slovenského priemyslu a finančníctva spravidla podporujú šport alebo obskúrne súťaže typu „miss“, a kultúru viac-menej ignorujú (medzi riadkami: lebo jej nerozumejú). Aj niektorí dnes tak hluční umelci sa každoročne usilujú o (finančné) ocenenia od iných bánk účasťou v pravidelných súťažiach – nikdy však žiadny z nich nepátral po aktivitách tej-ktorej banky, vrátane portfólia jej zahraničných majiteľov a ich politických väzieb. Pod petíciou sa objavili podpisy kultúrnych aktivistov, ktorí na svojich projektoch spolupracujú s priemyselnými koncernami a bankami. Nepamätám sa, že by napr. niekto z našich žilinských kolegov pátral po tom, aké pomery vládnu v neďalekej ázijskej automobilke, globálne nie práve preslávenej svojou starostlivosťou o radových zamestnancov. Jej podpora lokálnych aktivít však zjavne levituje mimo akúkoľvek skepsu. A to ešte nebrúsime do medzinárodných vôd – totiž  koncernov, vrátane tých zbrojárskych, ktoré patria k VIP sponzorom projektov národných galérií či múzeí po celom svete. Alebo k tabakovému priemyslu (Philip Morris kvet baletu) či kultúrnemu angažmán stávkových kancelárií a herní.

Partnerstvá verejných kultúrnych inštitúcií sú, a ešte dlho ostanú kontroverznou témou. A to je fajn. Možno by ale bolo načase, aby svojich advokátov zoči-voči mocným tohto sveta našli aj tieto inštitúcie samotné. Bolo by rovnako fajn, keby si aj niekto iný, než len ich zamestnanci a zopár umelcov všimol, v akom príkrom nepomere sú očakávania spoločnosti na ich výkon na jednej strane a ich reálna podpora zo strany štátu na druhej. Keby totiž vstupné do svojich erbových inštitúcií zaplatili daňovým poplatníkom ministerstvá kultúry – partnerstvá s bankami by mohli zúročiť aj inak. Napríklad v reštaurovaní svojich fondov alebo v nových akvizíciách.