MĚSÍČNÍK O UMĚNÍ, ARCHITEKTUŘE, DESIGNU A STAROŽITNOSTECH

přihlášení

2014 červenec - srpen

Díl 26: Vizionársky dizajn? Pamiatková starostlivosť? Ostalgia?

  • Datum / 11. 07. 2014
  • Autor / Buran Dušan
  • Rubrika / na východ ...

Z aktuálneho diania sa na tému tejto rubriky ponúka škandál ohľadom československej zástavy na dlážke výstavy Privátny nacionalizmus v Košiciach, resp. jej „dotačný epilóg“. Keďže ale v skutočnosti ide len o manifestáciu naivných predstáv politikov a úradníkov o súčasnom umení, a keďže som tu o výstave nedávno písal (AA 05/2014), sústreďme sa na inú kauzu, ktorej šanca na rozuzlenie potrvá určite dlhšie.

Interiér tzv. „Vládneho salónika“ na letisku v Bratislave je dielom dvojice architektov Vojtech Vilhan & Ján Bahna a dokončený bol v roku 1973. Jeho high-tech štýl krátko nato vyvolal neobvyklý záujem domácej aj zahraničnej odbornej tlače, najmä pre zjavný rozpor s vtedajšou oficiálnou kultúrnou politikou stelesnenou napokon už v samotnej funkcii tejto komornej architektúry. Rekonštrukcia letiska A. D. 2016 s interiérom nepočíta, jeho správa argumentuje – vlastne racionálne –, že nezodpovedá dnešným štandardom: bezpečnostným, rozmerovým, logistickým… Na jeho obranu sa postavil jeden z autorov (prof. Bahna), v hre sú autorské práva. Slovenská národná galéria vysiela signály, že by interiér svojou akvizíciou dokázala zachrániť. Nech už to dopadne akokoľvek, pre kultúrnych aktivistov ide už teraz o ďalší bod v negatívnej bilancii ničenia pamiatok neskorej moderny na Slovensku.

Pamiatok? Z architektúry druhej polovice 20. storočia sú v pravom slova zmysle súčasťou pamiatkového fondu iba bratislavské Krematórium (Ferdinand Milučký, 1962–66) a Galéria Ľudovíta Fullu v Ružomberku (Martin Kusý st., 1964–65). V ostatných rokoch, zväčša v závese za agresívnymi postupmi developerov, sa za pamiatky podarilo vyhlásiť niekoľko industriálnych komplexov, resp. ich torz, najneskôr však z medzivojnového obdobia. Povojnová architektúra a dizajn verejnosti stále pripomínajú kolorit socializmu, pokusy o ich rehabilitáciu často hraničia s naivnou ostalgiou. Stavby a ich interiéry zatiaľ radom ustupujú novej architektúre. Český čitateľ ten divný pocit pozná z kauzy Hotela Praha, slovenského takáto frustrácia zrejme ešte len čaká, zhodou okolností tiež v súvislosti s hotelom – totiž hotelom Kyjev v samom srdci Bratislavy.

Avšak príbeh „Vládneho salónika“ na bratislavskom letisku má inú pointu. Kultúrno-historický kontext jeho vzniku, predovšetkým zjavná subverzia voči normalizačnej línii (na výzdobe sa napr. podieľal aj vtedy režimom postihovaný sochár Vladimír Kompánek) pomerne výrečne dokumentuje aj charakter kultúrnej scény na prahu normalizácie. Sú to práve tieto súvislosti, ktoré by mali pribudnúť k argumentom za zachovanie interiéru V.I.P. salónu. Na rozdiel od Hotela Praha je to zatiaľ príbeh s otvoreným koncom