MĚSÍČNÍK O UMĚNÍ, ARCHITEKTUŘE, DESIGNU A STAROŽITNOSTECH

přihlášení

2014 září

Díl 27: Beobachter

  • Datum / 08. 09. 2014
  • Autor / Buran Dušan
  • Rubrika / na východ ...

Končí sa leto, takmer každý bol, či ešte stále je niekde na cestách, niektorí obiehajú svetové galérie, iní – naopak – objavujú umenie tam, kde by ho nikto nečakal. Preto nomádskej nálade rád podľahne aj autor tejto rubriky. Napokon, nebude to prvý krát, čo sa jej obsahom stanú väčšie či menšie umelecké iniciatívy mimo metropoly.

Nieže by aktivistické formy (prezentácie) umenia v časoch twitteru a facebooku takéto promo k svojej existencii nevyhnutne potrebovali. Ich náhly rozvoj je v mnohom práve výsledkom networkingu, ktorého formy ani mechanizmy sme ešte pred desiatimi rokmi nepoznali. Protagonistom kultúrnych aktivít, malých lokálnych festivalov či výstav na periférii síce v dôsledku virtuálne nekonečnej konkurencie nerastú davy návštevníkov automaticky (o príjmoch ani nehovoriac), často sú však schopní aktivizovať aj publikum ďaleko za hranicami regiónu, v ktorom pôsobia. Prirodzeným východiskom tohto typu interakcie sa stávajú rezidenčné pobyty – poskytuje ich Stanica v Žiline, Kulturfabrik v Košiciach, Periférne centrá v Dúbravici, aj mnohé iné združenia.

Bolo teda len otázkou času, kedy sa aj takéto projekty radi vrátia do informačného praveku, hoci len načas a celkom cielene. Sizyfovskú úlohu zhromaždiť to najdôležitejšie na jednom mieste a v klasickom médiu na seba zobral nemecký umelec Matthias Beckmann, rezident Banská st a nica contemporary v Banskej Štiavnici. Jeho projekt zavŕšený knihou s titulom Beobachter sa dá vnímať rôznymi spôsobmi: Pre niekoho je náčrtníkom, peknou zbierkou trochu staromilských kresieb, pre iného „retro“ produktom súčasného dizajnu. Ďalší v ňom nájdu nostalgické pohľady na známe miesta, zase iní profesionálne skratky rutinného kresliara. Zasvätení však aj bez prečítania sprievodných esejí vidia, že ťažiskovou ikonografiou Beckmannovho kresleného denníka sú miesta rozvíjajúcej sa slovenskej subkultúry, a to nielen výtvarnej.

Lakonické, chvíľami až trápne popisné kresby ich zachytávajú vo všetkej protirečivosti: ruiny, improvizované priestory odcudzené svojmu pôvodnému účelu, industriálne paláce či celkom banálne izby, chyže a záhrady. A predsa; tieto miesta celkom sebavedomo, totiž bez ohľadu na nie práve komfortné podmienky, niektorým sídlam poskytujú jediný kontakt s progresívnou súčasnou kultúrou. Sú baštami normálnosti tam, kde (aj za tichého živorenia oficiálnych kultúrnych stánkov) predstava živého umenia zdegenerovala do konzumu dovolenkových selfies, televíznych seriálov a reklamy.

Beckmannovo oko cudzinca (len zdanlivo nezainteresovaného pozorovateľa) tvorivý chaos lokálnych umeleckých centier povyšuje na estetickú doktrínu. Realistické, programovo nedokončené, dôsledne lineárne a monochrómne kresby ostávajú svojou koncentráciou výzvou nielen pre umeleckých outsiderov. Ich extrémne redukovaná forma je metaforou. A zároveň – zvlášť v časoch twitteru a facebooku – viac než iba odvážnym umeleckým výkonom.