MĚSÍČNÍK O UMĚNÍ, ARCHITEKTUŘE, DESIGNU A STAROŽITNOSTECH

přihlášení

2016 březen

Díl 42: Zraková pyramída

  • Datum / 08. 03. 2016
  • Autor / Buran Dušan
  • Rubrika / na východ ...

Keď odhliadneme od veľkých realizácií Ruda Sikoru, niektorých projektov Romana Ondáka alebo Tomáša Džadoňa, a – pravdaže – od rôznych reliéfov, fontán a súsoší vo verejných priestoroch 60.–80. rokov 20. storočia, monumentálna forma v slovenskom umení prežíva skôr na okraji záujmu výtvarnej kritiky (o publiku ani nehovoriac). Dvojnásobne to potom platí pre land art. Okrem pochopenia (skôr nepochopenia) funkcií verejného priestoru na takmer všetkých úrovniach rozhodovania o jeho osude, v prípade krajinných intervencií sa musí rátať ešte s ďalšími limitmi – statickými a technickými, ochotou (skôr neochotou) vlastníka pozemku k spolupráci, existujúcimi územnými plánmi obcí a miest, štátnou i neštátnou ochranou prírody, až po legitímne záujmy rôznych spolkov – napríklad poľovníkov a rybárov.

Ak sa niekedy aj napriek naznačeným obmedzeniam podarí veľkorysá a aj duchom súčasná realizácia v primeranom prírodnom prostredí, akoby to hraničilo so zázrakom. Ten sa na sklonku minulého roka udial v Súľove – malej podhorskej dedine neďaleko Žiliny. A tak, ako za väčšinou progresívneho umenia v meste a jeho okolí stojí tím žilinskej Stanice, resp. Novej synagógy, ani teraz tomu nebolo inak (podrobnejšie: www.novasynagoga.sk/zrakova-pyramida/).

Hlavným protagonistom projektu je Juraj Gábor – sochár a intermediálny umelec, absolvent bratislavskej VŠVU. Jeho výsledkom Zraková pyramída – drevené vyhliadkové plató a zároveň markantná exteriérová skulptúra. Je situovaná v krajine tak, aby už cesta k nej bola súčasťou očakávaného (skôr neočakávaného) umeleckého zážitku. Jej princípom je „in & out“ – pri príchode pohľad na ňu v krajine, po ňom pohľad na krajinu z jej netradičnej, lebo pevne stanovenej perspektívy. Forma nechce byť architektúrou a tiež sa vymyká naratívnym výkladom; aj titul je skôr referenciou k funkcii než forme. Sám autor priznáva, že jednou z hlavných inšpirácií bol estetický topos „figúry od chrbta“, typický pre nemecké romantické krajinomaľby. To zároveň z jeho diela robí viac než iba spektakulárny objekt. Podobne ako Casparovi Davidovi Friedrichovi, ani Jurajovi Gáborovi nešlo primárne o glorifikáciu malebnej krajiny, lež viac o človeka, ktorý sa na ňu díva (a ktorému túto špecifickú optiku poskytuje). Jeho pyramída teda neponúka pastorálny únik z neprajnej reality mesta – známy to stereotyp, ktorý sa už od 19. storočia tiahne celou slovenskou kultúrou.

Zraková pyramída je zavŕšením dlhšieho umeleckého procesu. Pôvodne bola, spolu s autorským videom pohľadu na stmievajúcu sa krajinu, prezentovaná na výstave v Krajskej galérii umenia v Zlíne (2014). Až neskôr sa jej idea transformovala do reálnej rozhľadne v skutočnej krajine. Nechce pretvárať prírodu, skôr s ňou vstupuje do nemého dialógu, situuje do nej človeka – pozorovateľa, a v krajine zanecháva kultúrnu stopu.