MĚSÍČNÍK O UMĚNÍ, ARCHITEKTUŘE, DESIGNU A STAROŽITNOSTECH

přihlášení

2016 listopad

Díl 49: Michal Moravčík

  • Datum / 07. 11. 2016
  • Autor / Buran Dušan
  • Rubrika / na východ ...

Banálna drevená stolička a rozbitý stôl – rekvizity, akých boli pred pádom socializmu plné takmer všetky (česko)slovenské domácnosti. Väčšina z nich sa po vypuknutí „éry IKEA“ stala nepotrebným domácim odpadom. Pre Michala Moravčíka, vtedy len nedávneho absolventa bratislavskej VŠVU to bol jedinečný materiál s cennou kultúrnou pamäťou. Vratká pozícia stola sa zaraz stala zrozumiteľnou metaforou stavu „tranzitívnych“ stredoeurópskych spoločností. Bez výraznejších farebných akcentov sa na niektorých z týchto anti-starožitných kusov nábytku objavili vyfrézované lakonické citáty a slogany alebo zneisťujúce otázky. Raz adresné a osobné (Si v bezpečí?), inokedy existenciálne a politické (Privacy does not exist. Which nationalism is better?).

Vďaka cyklu „Inner affairs“ sa v roku 2004 stal laureátom Ceny Oskara Čepana, ocenenia pre mladého umelca, a vstúpil aj do širšieho povedomia. Prelínanie súkromného a verejného jeho dielo odvtedy už neopustilo. Pokračoval v sérii svojráznych konverzií umakartového socialistického mobiliáru, zároveň začal s projektmi dokumentačného charakteru i s akciami vo verejnom priestore.

K niektorým fenoménom slovenskej kultúry sa aktivista Mišo Moravčík vyjadroval aj explicitne, nielen v ich umeleckej reflexii (Stop „kultúrnej politike“ v našich mestách; 20 rokov od nežnej neprebehlo). Rád diskutoval o stave monumentálneho sochárstva – nielen medzi priateľmi a kolegami umelcami, ale aj v tlači a pri bezprostredných debatných príležitostiach. V roku 2010 sa pripojil k zakladateľom združenia Verejný podstavec, platformy, ktorá si za svoju (dlhodobú a – ako sa na Slovensku ukázalo – zrejme nikdy nekončiacu) úlohu vzala revíziu stavu našich ulíc a námestí; kritiku „umenia“, ktoré ich zapĺňa, kontaminuje a zároveň devastuje aj predstavy laikov o umeleckej kvalite.

Jeho záujem o podobné otázky v posledných rokoch čoraz častejšie prekračoval hranice Slovenska. Vystavoval v Brne, Prahe i vo Viedni či Toruńi; po rezidenčných pobytoch aj v Tbilisi alebo Kišiňove. Pod názvom If you don´t need it / the red line rozvinul v moldavskom hlavnom meste spolu s Janou Kapelovou umelecko-aktivistickú akciu, pri ktorej z pozbieraných stoličiek miestnych obyvateľov vytváral na námestiach inštalácie, akési koncentrované zhmotnené pamäťové stopy miznúceho sveta. Jedným z posledných projektov bola svojská „hommage“ autobusovej zastávke Patrónka – veľkoryso koncipovaného (avšak nikdy nedokončeného) prestupného hubu bratislavskej prí-mestskej dopravy. Spolu s Tomášom Džadoňom v roku 2015 zaranžoval scénu pre bábkové divadlo Prestupovanie/čakanie strednej nižšej triedy ako metaforu socio-kultúrnej situácie človeka predmestia – opakovateľnej, a predsa jedinečnej práve vďaka ambicióznej architektúre neskorej moderny.

Dielo Michala Moravčíka sa predčasne uzavrelo 21. októbra 2016. Zomrel vo veku 42 rokov.