MĚSÍČNÍK O UMĚNÍ, ARCHITEKTUŘE, DESIGNU A STAROŽITNOSTECH

přihlášení

2019 červen

Jedna dobrá a jedná zlá správa

  • Datum / 07. 06. 2019
  • Autor / Močková Jana
  • Rubrika / Slovensko

Začnime tou dobrou: Šéfom Fondu na podporu umenia ostáva na ďalšie štyri roky Jozef Kovalčik. Z diaľky by sa mohlo zdať, že ide len o nejakú funkciu byrokratického systému, ale v skutočnosti je tá pozícia mimoriadne dôležitá, lebo to, ako funguje fond, má veľký vplyv aj na to, ako funguje kultúrna scéna.

Fond na podporu umenia na Slovensku vznikol v roku 2014 ako snaha presunúť prideľovanie financií z ministerstva kultúry do rúk nezávislej organizácie a výlučne odborníkom. Fond ročne rozdeľuje 20 miliónov eur (517 mil. českých korún), aktuálne v dvanástich rôznych oblastiach od literatúry, cez vizuálne umenie až po kultúrne centrá či výskumné aktivity.

Úplne základný rozdiel oproti predošlej praxi je asi takýto: Kým na ministerstve kultúry kedysi jedna komisia posudzovala napríklad všetky hudobné projekty dlhých trinásť rokov, tu je nielen pre každú oblasť, ale aj pre každú jednu projektovú výzvu iná komisia. Navyše, s dôrazom na prísne dodržiavanie zákona o konflikte záujmov. Vyhodnotenie projektov je zverejnené nielen vo forme počtu bodov, ale aj so slovným hodnotením komisie.

V skratke: ešte nikdy sme tu nemali natoľko transparentné rozdeľovanie financií v oblasti kultúry, na ktoré by mali dosah výlučne odborníci.

Samozrejme, fond nie je dokonalý, ale za štyri roky svojho fungovania si získal dôveru. A to vôbec nie je málo. Stalo sa to s istotou aj vďaka svojmu riaditeľovi, ktorý teraz môže pokračovať v začatej práci. A tým Jozef Kovalčik nemyslí iba na to, ako rozdeliť peniaze. Fond podľa neho nemá byť iba bankomatom, ale má sa postarať napríklad aj o to, aby aj kultúrne podujatia viac dbali na ekológiu a snažili sa vytvárať program, ktorý je relevantný pre rôznorodé komunity.

Keď hovorí, že práve kultúra má obrovský potenciál v boji proti extrémizmu, vidno, že to nie je len prázdna fráza politikov, ktorí sa tým snažia zapáčiť voličom.

Za jeho slovami je totiž jasná predstava ako to docieliť – dlhodobou, dôslednou a systematickou prácou. To v našich končinách ponúka ako riešenie len málokto. Rovnako ako aj dlhodobú víziu. U Jozefa Kovalčika pritom vidno, že ju má aj podloženú dôsledným vyhodnocovaním doterajšej práce s ohľadom na to, aby kultúra spájala a prinášala nové pohľady aj na miesta, ktoré sú rozdelené a majú pocit vylúčenosti.

A teraz tá zlá správa

Ministerkou kultúry je ešte stále Ľubica Laššáková, nominantka vládnej strany Smer. Za uplynulý mesiac sa jej pritom svojimi rozhodnutiami podarilo tak výrazne proti sebe postaviť štátne inštitúcie aj nezávislé organizácie z celého Slovenska, ako sa to za posledných 20 rokov nepodarilo žiadnemu ministrovi pred ňou.

Dôvody rozhorčenosti neustále pribúdajú. Najprv ministerka bez vysvetlenia škrtla dotácie pre LGBTI projekty, hoci ich odborná komisia na ministerstve kultúry odobrila. Je priam absurdné, že práve v dotačnej schéme pre znevýhodnené skupiny, ktorá má podporovať toleranciu a porozumenie, urobila rozhodnutie, ktoré vyvolalo pravý opak.

V tom istom čase škrtla aj financie pre prioritné projekty národnej galérie a bratislavskej Kunsthalle v rozsahu, ktorý samotné inštitúcie nazývajú likvidačný. A potom prišlo pridávanie – mimoriadna dotácia pre oblasť folklóru a tradičnej kultúry bola navýšená z pôvodne 1,5 milióna eur na 3 milióny (77,5 milióna českých korún). Všetko to korunovalo už len jej živé vystúpenie v televízii TA3, kde predviedla čosi, čo nemožno nazvať inak než aroganciou moci.

Výpočet lživých, zavádzajúcich či nepresných informácií, ktoré ministerka v televízii povedala, a na ktoré následne všetci ňou menovaní okamžite reagovali, bol skutočne dlhý. Zo svojich erbových inštitúcií urobila verejných nepriateľov a darmožráčov. A pritom práve ministerka kultúry by mala byť tou prvou, ktorá apeluje na zvýšenie rozpočtu v rezorte, ktorý je dlhodobo a zúfalo podhodnotený.

Dodať treba, že medzi škrtmi financií pre LGBTI či ministerstvom zriaďované inštitúcie nie je priame spojenie, nie sú to peniaze z rovnakého balíka, no i tak je viac než evidentné, kde sú priority ministerstva. Dodnes však nevieme, akú stratégiu nimi ministerstvo sleduje či akú dlhodobú víziu má. A ako najviac pravdepodobné sa ukazuje, že nemá žiadnu. Je to politika moci.

Mohlo by to viesť k apatii a zúfalstvu, k atmosfére strachu a podriadenosti, ale to sa nestalo. Práve naopak. Verejný protest za odvolanie ministerky, ktorý sa konal za výdatného dažďa síce neprivábil tisíce ľudí, ale ukázal, že pod hlavičkou pôvodne študentskej iniciatívy Stojíme pri kultúre dnes stoja divadelníci, filmári, literáti, vizuálni umelci a ich inštitúcie, angažované nezávislé médiá, LGBTI organizácie aj jednotlivci a neustále sa pridávajú ďalší.

A všetci títo nevolajú iba po odstúpení ministerky, volajú po koncepčných riešeniach, po transparentnosti, odbornosti a dialógu, ktorý vedie k riešeniam. Kultúrna politika sa za roky stala na Slovensku takmer neviditeľným segmentom, ktorý nezaujímal nikoho nielen zo strany politikov, ale ani zo strany verejnosti a s výnimkami ani zo strany samotných aktérov kultúrnej scény. Akoby kultúrna politika a samotná kultúra boli dvoma oddelenými svetmi.

Dnes sa to výrazne mení. A to je napokon viac než dobrá správa. A tiež nádej, že raz z tohto aktívneho záujmu vzíde aj nový minister či ministerka, za ktorých sa nebudeme hanbiť.