MĚSÍČNÍK O UMĚNÍ, ARCHITEKTUŘE, DESIGNU A STAROŽITNOSTECH

přihlášení

2017 duben

Kultúrny objekt bol zmazaný

  • Datum / 
  • Autor / Németh Jana
  • Rubrika / na východ od raja

Odteraz už nemusíte ísť po suvenír z galérie do gift shopu. S novou aplikáciou si na smartfóne naskenujete akékoľvek dielo v galérii, zistíte o ňom viac a ešte si ho aj uložíte v digitálnej kópii. Fantastické.

Aplikácia sa volá Smartify, spustia ju v máji pre vybrané diela v parížskom Louvri, Metropolitnom múzeu umenia v New Yorku a pre všetky diela v holandskom Rijksmuseum a Wallace Collection v Londýne. Väčšina svetových múzeí má vlastné aplikácie či weby, ktoré ťažia z digitalizovaných dát, toto by však podľa Thanosa Kokkiniotisa, jedného z vynálezcov, mala byť prvá aplikácia fungujúca naprieč viacerými múzeami. A nebude to dobré iba pre divákov prahnúcich po informáciách.

Múzeám jej autor totiž sľubuje zber dát z opačnej strany. Zistí, ktoré obrazy divákov zaujali a to sa dá predsa vynikajúco využiť na oddelení marketingu. S návštevou gift shopu teda asi predsa len počíta. A možno ani netreba ísť dnu do galérie, lebo aplikácia funguje aj na reprodukcie. Stačí pohľadnica Leonardovej maľby a všetko podstatné sa vám ukáže na mobile.

Podobné správy ma kedysi fascinovali. Digitalizáciu starých tlačí, kníh, filmov či diel vôbec nepovažujem za márnu, naopak. Akurát sa mi spätne zdá, že zatiaľ len málokto prišiel na to, čo s tými gigabajtmi urobiť, aby to aspoň trochu dávalo zmysel. Naozaj sa už niekto prechádzal po galérii prostredníctvom virtuálnej prehliadky Google Art Project? Chcem toho človeka vidieť. Ale iba naživo.

A ešte by ma zaujímalo, ako by si taká aplikácia poradila s rôznymi záludnosťami. Tak napríklad, v marci vystavovala v Bratislave mladá maliarka Kristína Bukovčáková. Vlani sa u nás o nej rozpútala vášnivá debata, keď vyhrala v súťaži Maľba. Figurálny motív na jej obraze, tajuplnú postavu muža, zakrývajúceho oči malému dievčaťu, len pár hodín po vyhlásení výsledkov objavil jeden z diskutérov vo fotografii belgického fotografa Toma Callemina. Bola z toho krádež jesennej sezóny. Autorka síce hneď povedala, že motív našla na fotografii, akurát sa nedopátrala k jej autorovi. Keby vedela, čo nastane, iste by pátrala viac. Hovorí však aj niečo iné: „Ak by to bola fotka od neznámeho človeka z Instagramu a nie od umelca, bol by v tom rozdiel? Mala by som v takom prípade ku každej maľbe uvádzať link na webovú adresu, ak vychádzam z nejakej fotografie?“

Aplikácia Smartify by to iste nejako elegantne vyriešila, prisúdila by autorstvo, opísala celú „kauzu“, ale čo ak by jej už ušlo, že podoba maľby s fotkou je prítomná najmä na monitore? Tam nad ňou máte kontrolu, ale naživo má nad vami výraznú prevahu. Naživo je to celkom iný obraz než na obrazovke so zvláštnou tajuplnou atmosférou, ktorú mu nedáva iba „prebratý“ motív.

Ak by teda v tomto prípade mali technológie niekam viesť, tak potom napríklad k tomu, že každá fotka na webe bude mať svojho autora. A každá reprodukcia umeleckého diela aspoň základné údaje o tom, kto ho urobil a v akej zbierke či múzeu sa nachádza, aby si ho človek mohol ísť pozrieť. Darmo, keď pred pätnástimi rokmi hovoril Vyomesh Joshi, výkonný riaditeľ HP pre New Scientist, že by rád svet umenia videl tam, kde svet hudby – v digitalizovanej forme, netušil, že v roku 2016 prekročí počet predaných vinylov v Británii predaj digitálnych kópií a návštevnosť Tate Modern porastie z dvoch miliónov návštevníkov ročne na šesť. Niečo tak celkom asi nevyšlo podľa plánov. Ani s hudbou, ani s umením.

Na Slovensku máme dva vynikajúce príklady digitalizácie umeleckých diel. Web umenia a portál Slovakiana. Ten prvý zobrazuje zbierkové predmety galérií, a teda zväčša dvojrozmerné objekty. Jeho najväčšia prednosť je však to, že na ňom pracovali ľudia, ktorí chceli, aby to malo zmysel a aby to bavilo tých, čo si naň kliknú. Lebo umenie v dátach naozaj môže byť zaujímavé, ak je za ním cítiť živého človeka. Hoci aj programátora.

Ten druhý web – Slovakiana, mal byť „studnicou“ poznania celého kultúrneho dedičstva Slovenskej republiky. Ukázalo sa však, že ani nekonečný internet na naše dedičstvo nestačí, respektíve, jeho autori mu ani len nedali šancu. Po roku od jeho spustenia klikám na náhodne vybraný obraz na titulke, ktorý má zrejme za úlohu diváka chytiť a nepustiť. Objavuje sa vyčerpávajúca informácia o tom, že „kultúrny objekt bol zmazaný“.

Nevadí, dáta sa dajú predsa ľahko nahrať znova. Horšie je to s fyzickými zážitkami. Takým bolo aj Múzeum Otisa Lauberta, skvelého umelca, ktorý nemá webovú stránku, konto na Instagrame, ba ani len mobilné číslo, zato však opatruje niekoľko „poznámnikov“, do ktorých už roky zaznamenáva svoje nápady. Vystavil ich iba raz, dva sa mu stratili, a odvtedy si ich nepustí od tela. Škoda len, že diela, ktoré podľa nich vytvára, sa už nedajú vidieť len tak. Jeho múzeum s množstvom pôsobivých objektov fungovalo iba jedenásť mesiacov. V týchto dňoch o ňom vyšla kniha. Je to smutné čítanie v minulom čase. Múzeum bolo zmazané a nič ho nevynahradí. V poznámnikoch Otisa Lauberta by som si však zalistovala, hoci aj na iPade.