MĚSÍČNÍK O UMĚNÍ, ARCHITEKTUŘE, DESIGNU A STAROŽITNOSTECH

přihlášení

2019 duben

Ministerstvo folklóru

  • Datum / 11. 04. 2019
  • Autor / Močková Jana
  • Rubrika / Slovensko

Máme výročie. V týchto dňoch je to presne rok, čo sa ministerkou kultúry stala Ľubica Laššáková. Jej entré na scénu veľkej politiky z úrovne mestskej poslankyne v Banskej Bystrici patrí k nezabudnuteľným.

Ešte pred svojím vymenovaním sa priklonila k názorom vtedajšieho premiéra Roberta Fica, ktorý za masívnymi protestmi spoločnosti po vražde novinára Jána Kuciaka a jeho snúbenice videl sprisahanie a peniaze Georga Sorosa. Za svoje tvrdenia o tom, že mimovládky sú príliš bohaté a musia mať nejaké zaoceánske peniaze, sa neskôr ospravedlnila, aby o pár dní už ako ministerka pred kamerami vyhlásila, že to predsa nikdy nepovedala.

Vznikla proti nej okamžitá reakcia zo strany kultúrnej verejnosti. Petíciu Kultúrny reparát, žiadajúcu jej odvolanie, podporilo viac ako dvetisíc osobností z oblasti umenia, filmu, divadla, literatúry aj hudby. Ona reagovala vyhláseniami, že „o dôveryhodnosti niektorých podpisov by vedela diskutovať“ a že „kultúrna verejnosť žije aj za Nitrou, aj za Košicami, aj za Prešovom“, hoci signatári ani zďaleka neboli iba z okruhu „bratislavskej kaviarne“.

Už vtedy hovorila o tom, že ministerstvo sa musí venovať aj regiónom, lebo doteraz na ne nikto nemyslel. Až na to, že na ne myslia samotné regióny, pod ktorých správu prešla všetka „kultúra“  ešte pred sedemnástimi rokmi v rámci decentralizácie. Hlavný cieľ tohto kroku spočíval práve v tom, aby sa o kultúru v regiónoch starali samosprávy, lebo ministerstvo je im príliš vzdialené a nemôže riadiť (a rozumieť) toľkým malým subjektom.

Ministerstvu napriek tomu tie najväčšie inštitúcie a organizácie zostali a ich pôsobnosť zďaleka nekončí pri hraniciach hlavného mesta. Okrem toho má aj dotačné systémy, ktoré sú prístupné žiadateľom z celého Slovenska.

Nestačí, povedala si ministerka a zmenila status quo. Od leta je v jej úrade nová sekcia. Pracuje v nej pätnásť ľudí a vychádzajúc z názvu sekcie sa majú starať o „rozvoj miestnej a regionálnej kultúry a kultúry národnostných menšín“.

Ministerstvo pocitov

Čo konkrétne viedlo ministerku k tomuto pomerne radikálnemu kroku, nie je jasné. Hovorí, že novú sekciu vytvorila „na základe intenzívnych požiadaviek z miest a regiónov“.

Podobný argument však použila aj pri vysvetlení, prečo sa mimoriadnou sumou 1,5 milióna eur (38,7 milióna českých korún) rozhodla podporiť výlučne folklórne súbory a tradičnú kultúru. Príprava stratégie pre novú sekciu podľa nej odhalila „masívny zánik telies v oblasti udržiavania tradičnej kultúry a primárneho folklorizmu“. Keď sme sa spýtali, koľko súborov máme a koľko ich v posledných rokoch zaniklo, prišla odpoveď, že takáto štatistika neexistuje.

Dáta sa totiž zbierajú až od roku 2015 a stoja na dobrovoľnom prihlasovaní. Oblasť tradičnej kultúry a remeselníkov nemá podľa oficiálnej odpovede ministerstva absolútne žiadne štatistiky. Ak teda podpora folklóru vznikla na základe tohto „masívneho zániku“, môžeme sa iba nazdávať, ako v skutočnosti vyzerajú „intenzívne požiadavky z miest a regiónov“.

Je fakt, že komplexné štatistiky a ich analýza v oblasti kultúry naozaj chýbajú, a ak má zmysel niečomu venovať energiu, tak toto je určite jedna z najdôležitejších oblastí. Už dnes sa pritom dá pomerne ľahko zistiť aspoň základná orientácia v tom, ako je na tom kultúra (aj v regiónoch), a ktorý segment by potreboval mimoriadnu dotáciu. Fond na podporu umenia (FPU), ktorý poskytuje dotácie prostredníctvom odborníkov a nie úradníkov ministerstva, každý rok končí s prehľadnou tabuľkou. Z nej, okrem iného, vidíme, že ak ide o regióny – idú do nich 2/3 všetkých financií fondu. A aj doteraz, kým prišla mimoriadna výzva na 1,5 milióna, z neho išli peniaze aj na folklór a tradičnú kultúru.

Fond sa totiž každý rok snaží vytvárať nové výzvy na základe potrieb a požiadaviek reálnych žiadateľov, aby mali možnosť získať financie naozaj všetci, ktorí kultúru robia. A Fond, respektíve jeho riaditeľ Jozef Kovalčík dokonca vidí, kto by ďalšiu mimoriadnu výzvu potreboval najviac. Ak nejaká ďalšia príde.

Sú to knižnice, obrovská sieť knižníc, ktoré vznikli ešte za Masaryka, ale pozornosť alebo nebodaj financie si neužili počas žiadneho režimu. Teraz opätovne rastie ich význam a aj reálny dopyt po tom, aby fungovali dobre. Chýbajú už len peniaze, respektíve – viac peňazí.

Ministerstvo by teda možno ani nemuselo vytvárať celú novú regionálnu sekciu – možno by stačilo pozornejšie skúmať to, čo má prakticky pod nosom. A ak už sekciu zriadiť predsa len chcelo, stačil by argument, že nemáme poriadne dáta, štatistiky ani analýzy a konečne je čas urobiť ich.

Len je otázne, či práve to je skutočný zámer.

Ministerstvo eurofondov

V čase vzniku tohto textu spustila bratislavská Kunsthalle kampaň na svoju podporu. Presnejšie povedané, nič spustiť nemusela – kampaň sa spustila sama. Ministerstvo kultúry sa totiž rozhodlo, že v budove, kde sídli päť rokov, bude kreatívne centrum. Akurát to Kunsthalle zabudli povedať, alebo skôr nechceli.

Ide o čas. O čas a peniaze. Kreatívne centrum má vzniknúť za eurofondové peniaze, ktoré sa ministerstvo snaží prerozdeliť už niekoľko rokov. Z balíka 260 miliónov eur, čo je viac ako ročný rozpočet celého ministerstva, doteraz nikto nevidel ani euro.

Ministerska Laššáková sa však rozhodla, že to zmení. Tento rok chce dokončiť prvú výzvu, ktorá bola vyhlásená ešte v roku 2016, a vypísať, vyhodnotiť a zazmluvniť aj druhú výzvu. Tá sa týka kreatívnych centier. V každom kraji by v spolupráci s mestom, župou alebo priamo s organizáciami ministerstva, malo vzniknúť jedno. Mestá sa hlásia, že na výzvu sú poväčšine pripravené, veď svoje projekty chystajú od roka 2014, odkedy sa uskutočnilo už viac stretnutí a workshopov, ako máme k dispozícií miliónov. Nikto však nevie, ako presne bude výzva vyzerať a či jej nastavenie bude uskutočniteľné. Nehovoriac o tom, že potom tieto centrá budú musieť aj ďalej fungovať – už v réžii samotných miest alebo žúp.

Je to nezmysel a absolútna neschopnosť úradu, hovoria viacerí z tých, čo boli roky zainteresovaní do vylaďovania programu, ktorý bol podľa nich od začiatku nastavený zle. Ich pripomienky vraj nikto nepočúval. Ak by ich totiž niekto počúval, dnes by sme nemali na stole bizarný plán kreatívneho centra, ktorému má padnúť za obeť umeleckou scénou vyprosená Kunsthalle.

Za jediný úspech, s ironickým podtónom, azda môžeme považovať aspoň to, že kým na iných ministerstvách prebiehajú v pravidelných intervaloch kauzy o tom, koľko eurofondov sa ukradlo, na ministerstve kultúry sa nepodarilo ani to. Ale je to radosť iná, je to smútok.