MĚSÍČNÍK O UMĚNÍ, ARCHITEKTUŘE, DESIGNU A STAROŽITNOSTECH

přihlášení

2019 únor

Na dejiny a dobrých umelcov sa nezabúda

  • Datum / 06. 02. 2019
  • Autor / Močková Jana
  • Rubrika / Slovensko

Vyhovárať sa na to, že oni sú tí zlí a my sme tí dobrí, nie je správne riešenie, povedal nedávno v rozhovore Vladimír Beskid. Po ôsmich rokoch sa vracia šéfovať do trnavskej galérie a svojím výrokom dosť výstižne komentuje súčasný stav regionálnych galérií na Slovensku.

Beskid z Trnavy pred rokmi neodchádzal dobrovoľne v tom pravom slova zmysle. Regionálne galérie na Slovensku spravujú župy a tá trnavská mala v čase jeho nástupu jasné predstavy o tom, čo má v „jej“ galérii visieť na stene. Že sa to nezhodovalo s jeho programom je asi viac než zrejmé. Mal iba dve možnosti – ostať s vedomím, že mu tam vedenie župy bude pchať mená, ktoré do progresívnej galérie nepatria, alebo odísť. Umelci protestovali v uliciach, nič nepomohlo. Napokon, nebol jediný, podobných prípadov sme tu mali v posledných rokoch viacero.

Je sympatické, keď dnes priznáva, že vyhovárať sa iba na zlých politikov nestačí. Aktuálne výsledky konkurzov na posty riaditeľov či riaditeliek galérií v Martine a Liptovskom Mikuláši totiž naznačujú, čo sme tušili: že o profesionálov ochotných a schopných riadiť galérie, tu máme núdzu. Konkurzy síce podľa komisie prebehli skvelo, za čo patrí plus pre žilinskú župu, ktorá ich vyhlasovala - akurát že uchádzačov, a obzvlášť tých, čo by spĺňali predpoklady, sa veľa nenašlo. V Liptovskom Mikuláši dokonca nebol žiaden taký, ktorého by komisia vybrala a konkurz sa bude opakovať. Či sa na druhý pokus nájdu nejakí ďalší kurátori či kunsthistorici, ktorí sa odvážia prihlásiť, je otázne. Ak nejakého poznáte, pomknite ho. Asi to na začiatok nebude ideálne, ale príležitosť zmeniť veci k lepšiemu je dosť dobrá výzva.

Kým k tomu príde, aspoň Trnave sa blýska na lepšie časy. Dnes je to iné mesto ako pred ôsmimi rokmi a má aj iné politické vedenie. Vzniklo tam Nádvorie, priestor pre súčasnú nezávislú kultúru a umenie, mestské divadlo Jána Palárika má novú riaditeľku, dramaturgičku Zuzanu Šajgalíkovú, ktorá sa osvedčila ako mimoriadne zdatná v oblasti kultúrnej politiky bratislavskej župy. Ak všetci spoja sily, Trnavu čaká naozaj dobré obdobie.

Spojení zotrváme

„Asi až keď človek zomrie, tak sa ukáže, či to malo zmysel,“ hovorí Michal Moravčík v krátkom dokumente z roku 2014. Je to posledná veta jeho odpovede na otázku, prečo robí umenie. Keď ju dostane spoza kamery, na chvíľu je na jeho tvári trochu pobavený, prekvapený výraz, prečo je konfrontovaný s takou banálnou otázkou.

Pri pohľade na jeho retrospektívu, ktorá beží na dvoch adresách – v Stredoslovenskej galérii v Banskej Bystrici a v žilinskej Novej synagóge treba na začiatok povedať dve veci: Je to vynikajúca výstava. A po druhé: Áno, jeho tvorba mala nespochybniteľný zmysel.

Všetky vety o Michalovi Moravčíkovi, žiaľ, majú už len minulý čas. Zomrel v októbri 2016, veľmi rýchlo na chorobu, ktorá dáva málokedy pozitívne predpoklady. Kamaráti, kolegovia, umelci sa zomkli okolo, zasiahnutí prázdnotou, čo stala, vedomí si toho, že niečo musia urobiť a toto je prvý väčší výsledok. Názov výstavy vznikol podľa Miry Keratovej, ktorá nad celým projektom bdela aj v úlohe kurátorky, ešte pri prípravách na pohreb. United we stand, to je názov prvej časti. Divided we fall, názov tej druhej, prebraté z jedného jeho diela. Nie je to vraj dokonalé, celý výskum ešte nie je ukončený, hovorí Mira Keratová. Možno už o rok by mohla vyjsť monografia aj s ďalšou výstavou v Bratislave. Keď otvorili spolu s najbližšími dvere jeho ateliéru – prízemnej garáže uprostred sídliska v bratislavskej Dúbravke, nebolo možné poriadne vojsť. Tú silu a množstvo informácií či rôznych artefaktov, ktoré zhromažďoval, ohromila aj tých, čo ho poznali.

Prízemná časť bystrickej výstavy je koncipovaná ako osobný archív. Archív projektov, nápadov, myšlienok, zozbieraných informácií, kresieb, nerealizovaných diel, ale aj rôznych objektov, ktoré ho fascinovali. Môžete tam byť hodinu, možno aj viac a vyjdete absolútne ohromení tým, koľko práce, skúmania a kritického prehodnocovania do svojich projektov vkladal. „On nikdy nič len tak nezbúchal,“ komentuje výstižne Mira Keratová a je to zrejmé zo všetkého, čo sa rozhodli vystaviť spolu s intervenciami jemu najbližších – Jany Kapelovej, Lucie Nimcovej, Dalibora Baču, Tomáša Džadoňa, Františka Demetera, Martina Piačeka a Svätopluka Mikytu.

A potom prídete do žilinskej synagógy, s minimalistickou inštaláciou, no s väčším priestorom pre akési stíšenie, na konci ktorého musí nevyhnutne prísť konštatovanie, že Michal Moravčík bol výnimočný autor, ktorého tvorba nesmie byť zabudnutá.

Mali sme školu na európskej úrovni

„Keby nebolo Ivy Mojžišovej, dnes by žiadna výstava ŠUR na hrade nebola a my by sme na tú školu zrejme úplne zabudli,“ hovorí Maroš Schmidt, vedúci Slovenského múzea dizajnu.

Iva Mojžišová bola spojkou s históriou školy, ktorá by asi naozaj zapadla v dejinách, ktoré sa o ňu neprosili. Ona ju považovala za kľúčový fenomén našich dejín, a tak ani slovenský štát, ktorý školu obvinil a ani komunisti, ktorí o ňu nestáli, nedokázali úplne zničiť, čo po nej ostalo a čo ona roky precízne zhromažďovala.

Školu umeleckých remesiel založili presne pred deväťdesiatimi rokmi výtvarník a reformátor výtvarného vzdelávania Josef Vydra a teoretik výtvarného umenia a hudby Antonín Hořejš. Ohlas mala aj v Európe a prirovnávali ju k nemeckému Bauhausu. Ponúkala večerné kurzy, ktoré by uchádzačov pripravili na to, aby boli schopní navrhovať výrobky na vysokej umeleckej úrovni, no zároveň technicky realizovateľné vo veľkovýrobe. Ak by sme mali nájsť základ dizajnérskeho fachu v slovenskom prostredí, tak ním bola práve táto škola. A ak by sme mali nájsť progresívnejšie prostredie nielen umeleckého vzdelávania, ale aj samotnej umeleckej či kultúrnej scény, bola by to opäť táto škola.

Odpoveďou na otázku Prečo je to tak? je veľká výstava Nebáť sa moderny!, ktorá sa dá vidieť na Bratislavskom hrade. Bude tam až do konca septembra 2019 a stojí za ňou veľký tím kurátorov a odborníkov nielen z múzea dizajnu, kam vďaka rodine putoval celý archív Ivy Mojžišovej aj s jej výzvou a prianím, aby niekto v jej výskume pokračoval.

Na jednej strane je hrozné, že nielen kapitola Školy umeleckých remesiel, ale aj mnohé iné kapitoly našich dejín umenia a dizajnu stoja na malej hŕstke ľudí, či dokonca jednom človeku. Na strane druhej je výborné, že títo jednotlivci majú svojich pokračovateľov, a ešte aj takých výborných ako je to v prípade múzea dizajnu a Slovenského centra dizajnu. Je to dôležitá výstava, nielen obsahom, ale aj ako symbol toho, že umelecký výskum a mapovanie histórie má zmysel.