MĚSÍČNÍK O UMĚNÍ, ARCHITEKTUŘE, DESIGNU A STAROŽITNOSTECH

přihlášení

duben / 2018
Aktuální
číslo
  duben

Maria Lassnig v Národní galerii

Rozhovor s Alexandrou Kusou 

Počítačové hry a umění 

obsah

 

Výběr z archivu

Gerhard Richter ve Vídni, Londýně
a Mnichově – AA 2009/04

Na okraj nadcházející výstavy v NG...

Top 10 Gerharda Richtera – ART+
Jen v posledním půl roce se na světových
aukcích prodaly čtyři desítky Richterových
obrazů za více než 200 milionů dolarů.

Dest let bez Karla Srpa – AA2007/06 
Před deseti lety byl z čela GHMP poprvé
odvolán Karel Srp...

Reakce na recenzi výstavy Grey Gold

Text autorky Petry Hlaváčkovej operuje s prvoplánovo navodenými tvrdeniami, ktoré ospravedlňuje azda len veľká osobná túžba autorky vidieť u nás výstavu konečne adekvátne feministicky angažovanú, kritickú a odvážnu. Chcela by som k tejto jej opakovane mediálne artikulovanej výzve napísať niekoľko poznámok, ktoré sa pokúsia v súvislosti s výstavou Grey Gold. České a slovenské umělkyně 65+ otupiť hroty skutočnej nutnosti a relevantnosti podobne militantne naladenej výstavy na domácej scéne.

Podľa všetkého autorka volá práve po západnej euro-americkej paradigme feminizmu, kriticky angažovanej a predovšetkým dlhodobo aktívne zrejúcej v podmienkach zásadne odlišných od podmienok domácich (recenze Petry Hlaváčkové zde). Odkazujúc sa napríklad k výstave The Time of Our Lives, (New York, 1999), autorka s ľútosťou tvrdí, že táto výstava pracovala „s uvedeným konceptem ve zcela jiném duchu, než zvolily autorky brněnské přehlídky…“ S tým musíme súhlasiť, perspektíva tohto konceptu bola na míle vzdialená od perspektívy výstavy Grey Gold. Kurátorky Marcia Tucker a Anne Ellegood pristúpili ku problematike vnímania pokročilého veku a ageizmu ako ku tematickej základni pre tvorbu umelcov prevažne stredného veku, kde sa tento sociálny aspekt stal objektom umeleckého spracovania. Iniciačne bola teda výstava od úplného začiatku vo výrazne inej polohe. Pokročilý vek so všetkými svojimi úskaliami sa stal objektom empatického, prípadne kritického umeleckého pozorovania a jeho ďalšej reflexie. V projekte Grey Gold sme vstúpili na nepomerne labilnejšiu pôdu. Problematiku vzťahu kreativity a pokročilého veku sme sledovali nesprostredkovane – cez autentické výpovede umelkýň. Autorky boli v osobných rozhovoroch, ktoré sme vnímali ako významnú alternatívu ku tradične uplatňovanej kunsthistorickej výskumnej stratégii, konfrontované s otázkami o prežívaní vlastného veku. Ten je ale ako stav z vlastnej perspektívy ťažko pozorovateľný, človek ho každodenne žije, nemusí pre neho/ňu byť nevyhnutne témou. Zistenie, že vlastný vek je v kontinuite tvorby československej povojnovej generácie aspekt obchádzaný, takmer neprítomný, možno príliš ľudský na to, aby bol umelecky reflektovaný, je jedným z dôležitých výsledkov našej dlhodobej práce a my sme ho spoločne s ďalšími zisteniami akceptovali. Témy ako sú procesy starnutia tela, jeho zmeny po menopauze, sex v pokročilom veku atď. sú určite nesmierne zaujímavé, museli by sme ich ale autorkám tejto generácie umelo podsúvať. Jedným zo základných predpokladov kriticky angažovaného umenia je slobodné rozhodnutie ku skutočnej a rýdzej osobnej angažovanosti tvorcu. Čo k tomu viac dodať?

Jedným z cieľov projektu bolo prostredníctvom orálnej histórie plastickejšie dokresliť domácu atmosféru 2. polovice 20. storočia vo svetle osobných i profesionálnych vzťahov a doplniť tak oficiálnou históriou zaznamenané fakty. Ponechávali sme teda umelkyniam veľký priestor v spektre uhlov pohľadu, aby ich výpoveď nebola demagogicky uspôsobovaná na mieru požadovanej alebo nami akokoľvek predpokladanej paradigmy (feminizmu či ageizmu).

Po týchto povzdychoch po angažovanejších výstavách s témami spoločensky vytesňovanými a nevhodnými sa text Petry Hlaváčkovej dostáva do slepého bodu vlastného paradoxu, kde autorka prechádza k opačnej argumentačnej rétorike a vytýka, že v rozhovoroch ponechávame  otázkam týkajúcim sa staroby príliš veľký priestor: „Paradoxně se tedy autorkám podařilo přesně to, proti čemu chtěli výstavou bojovat – daly možnost ženským seniorkám se vyjádřit v rámci přesně vymezeného prostoru na určená témata týkající se stáří, místo aby se věk stal nepodstatnou součástí životopisu výrazných tvůrčích individualit.“ Má teda čitateľ zabudnúť na predchádzajúce volanie po spoločensky tabuizovaných témach (vrátane angažovaného komentára k problematike ageizmu) a požadovať naopak ignoráciu veku autoriek nad 65 rokov ako nepodstatný fakt? Je teda „stárnutí téma“, alebo nie je? Za kurátorský tým môžem celkom iste povedať, že je to nesmierne zaujímavá a obohacujúca téma, pokiaľ s rešpektom rozlišujete perspektívu autorského subjektu. To sú zrejme inotaje, ktoré autorka ani netuší.

„Feminismus jako nástroj“ – Feminizmus má mnoho podôb, je ako chameleón, ktorý sa v každom geografickom, politickom, kultúrnom či sociálnom prostredí vyvíja a prejavuje veľmi odlišne. V našom prostredí bol ako mentálny proces emancipačného zrenia veľmi špecificky prerušený a rok 1968 z neho urobil na dlhú dobu ne-tému. Socialistický emancipačný model sa nenaplňoval ako prirodzené sociálne hnutie, ale pomocou sofistikovaných politických reštrikcií proklamujúcich (i rodovo) rovnostársky charakter spoločnosti. Skutočne pregnantne popísala dôvod inak gendrovanej skúsenosti česko-slovenských žien spisovateľka a publicistka Alena Wagnerová: „Socialistické společnosti byli sice společnostmi patriarchálně paternalistickými, nebyli ale společnostmi mužů (...) Nositeli státní moci nebyli muži, ale funkcionáři, kteří stejnou mírou vládli mužům i ženám. To snižovalo ostrost pohledu pro subtilnější rodově specifické mechanismy útlaku a diskriminace.“1 Už niekoľko rokov je zjavné, že feministicky i genderovo koncipované projekty v krajinách bývalého východného bloku Európy musia začať vo svojej krajine takmer od nuly a trpezlivo pátrať po trajektóriách emancipačného procesu a jeho skutočného prežívania a reflektovania. To, čo Petra Hlaváčková kriticky postuluje ako „obezřetné našlapování kolem feminismu“, je v skutočnosti jeden z možných zrelých spôsobov, odkrývajúcich citlivo vrstvy týchto trajektórií. Je to dokonca principiálne zrejme jediná možná cesta, ak si ku nej prizývate skutočné svedkyne doby a hľadáte síce subjektívne, ale stále relevantné informácie „videné zdola“. Okrem všeobecne známych rizík práce s orálnou históriou (dôveryhodnosť okolností rozprávaného príbehu, objektívne versus subjektívne fakty, dodatočné vkladanie zmyslu do vlastnej biografie, atď.) je takýto proces vystavený i ďalšiemu pokušeniu: ideologickému podsúvaniu vlastných predpokladaných záverov. Áno, z pohľadu mladej a strednej generácie by sa dalo očakávať, že táto takmer stratená ženská generácia bude zmrazenie emancipačného procesu s trpkosťou reflektovať a vítať snahu o prehodnotenie prevažne patriarchálnej reflexie československého umenia 2. polovice 20. storočia. Nie je tomu tak a táto otázka nebola pre túto generáciu príliš zásadnou témou, (až na výnimky ako sú autorky Jana Želibská, Klára Bočkayová, Eva Cisárová-Mináriková atď.). V publikácii k výstave sa pokúšame tento fenomén uchopiť ako domáce špecifikum zrenia feminizmu a opierame sa pritom o skutočné výpovede sledovanej generácie, prípadne o politické či spoločenské faktory, ktoré ku týmto takmer anti-feministickým náladám prispeli. Urobiť feministickú výstavu autorkám, ktoré problematiku emancipácie žien na umeleckej scéne vnímajú ako marginálnu v porovnaní napríklad s problematikou politickej a ideologickej reštrikcie tvorby v totalitnom systéme, by znamenalo obrovskú mieru nutnej sugescie a manipulácie.

Napokon sa už len okrajovo dotknem ďalšieho argumentmi nepodloženého, povrchného a subjektívneho hodnotenia architektonického riešenia výstavy manželov Jana a Kristiny Magasanikových: „Velkorysý prostor prvního patra Domu umění je tak poněkud nelogicky členěn přidanými sádrokartonovými stěnami, které však nemají vždy přímou souvislost s vystavenými díly.“ Architektonický návrh rozohrával dômyselnú interakciu jednotlivých veľmi rôznorodých diel, citlivo a s rešpektom narušil pôvodný až príliš otvorený priestor Domu umění, aby v komornejších vzťahoch vynikli formálne subtílne diela rovnako ako diela veľkorysé. Marginálie, (dopisy a fotografie z procesu výskumu), vystavené na odvrátených stranách panelov vytvorili sekundárny priestor nevtieravo korešpondujúci s vystavenými dielami a ich autorkami. Celá táto hra mala vyšší zmysel ako hľadanie „priamej súvislosti  sádrokartonových stien s vystavenými dielami“.

Projekt s rešpektom a s určitou nutnou mierou pokory pristúpil k snahe preskúmať bližšie ženskú (rodovú, ľudskú i umeleckú) skúsenosť autoriek nad 65 rokov a jej možné presahy do vlastnej tvorby a zároveň sa pokúsil pokročilý vek demýtizovať a zbaviť ho nánosov preživších predsudkov. Naša post-totalitná spoločnosť má za sebou 25-ročný proces vlastnej transformácie, to je život dospelého človeka. Od takého už možno očakávať zrelú reflexiu vlastnej minulosti bez tendenčných prejavov a jednostranných nálad.

Text vznikl jako reakce na recenzi výstavy od Petry Hlaváčkové. Na recenzi reagovaly rovněž další dvě spoluautorky výstavy Vendula Fremlová a Terezie Petišková. Následná odpověď Petry Hlaváčkové.