MĚSÍČNÍK O UMĚNÍ, ARCHITEKTUŘE, DESIGNU A STAROŽITNOSTECH

přihlášení

2019 březen

Toto sa na Slovensku zatiaľ nestalo

  • Datum / 13. 03. 2019
  • Autor / Močková Jana
  • Rubrika / Slovensko

Slovenská národná galéria dostala koncom januára viac než veľkorysý dar. Zberateľská rodina Zubaľovcov sa rozhodla venovať galérii viac ako stopäťdesiat diel zo svojej Zbierky Linea. Tá pritom patrí k tým najlepším súkromným zbierkam umenia na Slovensku, ak nie je sama tou najlepšou.

Bez Zbierky Linea by sa len ťažko robili plnohodnotné výstavy Stana Filka, Jany Želibskej, Júliusa Kollera či Milana Adamčiaka. Rodina dlhodobo s galériou spolupracovala pri domácich projektoch, ale aj na zahraničných výpožičkách a takto to pokojne mohlo pokračovať ďalej. Stalo sa však to, čo by nikto nečakal a diela v hodnote takmer 3,5 milióna eur (90 mil. českých korún), ktoré si kurátori mohli vybrať podľa vlastného želania a zváženia, dnes oficiálne patria národnej galérii.

„Je to zbierka, na ktorej pracoval môj otec aj môj brat. Myslím, že sme sa rozhodli urobiť správnu vec a že na našom mieste by to urobil každý,“ komentoval rozhodnutie Roman Zubaľ. Vysvetlil, že si v nejakom momente uvedomili svoju zodpovednosť. „Verejné zbierky nemali po roku ´89 možnosť nadobúdať diela v takom rozsahu, v akom sme to mohli robiť my, a myslíme si, že pre verejnosť je to trochu nespravodlivé. Práve takto sa to snažíme napraviť.“

Galéria plánuje zbierku vystaviť v jednej z nových výstavných sál po rekonštrukcii, ktorá by mala byť hotová začiatkom budúceho roka.

Zbierať umenie nie je trestný čin

Okrem samotného faktu, že národnej galérii pribudli do zbierky diela, na aké by so svojím rozpočtom nikdy nedosiahla, má toto gesto aj symbolickú rovinu – smerom k zberateľom, ku galérii aj k spoločnosti. Nič podobne inšpiratívne sme totiž už dávno nielen v oblasti vizuálneho umenia nezažili.

Zbierka Linea patrí roky, ako jedna z mála, medzi verejne známe súkromné zbierky a je aj menovite spätá s rodinou Zubaľovcov. V slovenskom prostredí nejde o veľmi častý jav. Keď sa umelcov alebo galeristov pýtate, koľko teda máme tých skutočných zberateľov a kde sú – zväčša sa dozviete rovnakú odpoveď: je ich málo a radi ostávajú v ústraní. Dokonca aj v prípade, ak ich dielo visí v národnej galérii stojí na popiskách často iba strohý záznam: Zo súkromnej zbierky. Akoby to bolo niečo nekalé – zbierať umenie a dať o tom verejne vedieť. Akoby sa zberatelia báli, že namiesto uznania si vyslúžia podozrievanie.

V tomto bola Zbierka Linea roky výnimkou, hoci rodinné meno tiež umne skryla za názov, čím aspoň čiastočne odstredila pozornosť sústredenú na samotných členov rodiny. A treba povedať, že niet divu. Po zverejnení informácií o ich dare prišla hneď po vlne nadšenia aj zvedavosť – kto títo ľudia sú, čo robia a odkiaľ majú peniaze, že sú ochotní darovať diela galérii? O to odvážnejšie bolo ich rozhodnutie, lebo si iste veľmi dobre uvedomovali, čomu budú vystavení. Postoj spoločnosti môže byť teraz správou aj pre ostatných zberateľov, či udržať status quo alebo je čas ho zmeniť.

Priestor na zmenu tu pritom je. Správa o veľkorysom dare prišla v čase, keď sme denne vystavení novým zisteniam vo vyšetrovaní vraždy investigatívneho novinára Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej. Každý deň sa dozvedáme o čosi viac o prehnitom systéme, ktorý tu roky fungoval a vytvoril podmienky pre túto brutálnu vraždu. Keď v celom tomto marazme odznela informácia, že ktosi daroval (!) národnej galérii diela za 3,5 milióna eur (!!), a dokonca to urobil preto, že cíti spoločenskú zodpovednosť (!!!), bolo to ako správa z nejakej inej, lepšej krajiny. Z krajiny, ktorá myslí na hodnoty, na kultúru, ktorá si ctí umenie ako nevyhnutnú súčasť spoločnosti. Bol to priam pocit hrdosti a nádeje, že ešte všetko nie je úplne stratené, keď sa dejú aj takéto veci.

A napokon – tento dar je aj symbolom mimoriadnej dôvery voči Slovenskej národnej galérii. Najlepšie to povedala jej riaditeľka Alexandra Kusá: „Asi nikto by nezveril diela, ktorým venoval veľkú časť svojho života a značnú časť svojho imania, niekomu, o kom by nebol presvedčený, že sa o tento dar dobre postará.“ Status národnej galérie tým získal ďalšie body – ktoré si však iste nevšimli iba jej pravidelní návštevníci, ale aj tí, ktorých zaujala hoci len tá vysoká suma v titulkoch všetkých televízií a novín. Bolo by až znevažujúce povedať, že také PR ešte SNG nemala, lebo zďaleka nejde o PR. Sú za tým sú v prvom rade roky práce.

Aké miesto majú v súťaži pravidlá?

Podobne veľkolepo by sme mohli uviesť aj druhú dôležitú udalosť uplynulého mesiaca. Vysoká škola výtvarných umení v Bratislave vyhodnotila architektonicko-urbanistickú súťaž na Artcampus.  Už v čase jej vyhlásenia to vyzeralo na súťaž roka: jej vyhlásenie totiž sprevádzalo spustenie naozaj prehľadného, funkčného a ešte aj vizuálne pekného webu so všetkými potrebnými informáciami, no predovšetkým s dobrou medzinárodnou porotou a na slovenské pomery aj slušnými finančnými odmenami pre víťazov.

Potreba nových priestorov, ktoré by doplnili hlavnú budovu na Drotárskej ceste, existovala prakticky od dokončenia súčasnej stavby. Tá totiž nebola postavená tak, ako to prof. Dušan Kuzma v 80. rokoch plánoval. Tretí blok k existujúcim dvom sa nepostavil nikdy, rovnako ako ani ďalšie budovy, ktoré by vytvárali univerzitný kampus. Budova dostala iba nadstavbu, a to ani zďaleka nestačilo.

Porota napokon posudzovala tridsať návrhov, medzi nimi boli prihlásené ateliéry z Česka, Poľska, Španielska , Rakúska či Portugalska. Prvé miesto napokon získal slovenský ateliér SLLA, autormi víťazného návrhu sú Michal Sulo a Miriam Lišková. Všetky návrhy sa momentálne dajú vidieť aj na spoločnej výstave v galérii Medium v Bratislave.

Až potiaľto by to všetko bolo absolútne bez akýchkoľvek komplikácií. A možno napokon aj bude, len sa stala taká vec: porota pri hodnotení druhého miesta, ktoré získal brniansky ateliér Chybik+Kristo Associated Architects, upozornila, že tento návrh „neberie do úvahy územný plán zóny a obmedzenia súťaže“. Napriek tomu štyria porotcovia hlasovali za to, aby druhú cenu získal (jeden bol proti a dvaja sa zdržali hlasovania).

Jeden zo súťažiacich ateliérov však tento postup napadol a podal aj oficiálny podnet na Úrad pre verejné obstarávanie. Považuje totiž za „absurdné, keď v súťaži vyhrávajú návrhy, ktoré sú v rozpore s podmienkami súťaže.“

Samozrejme, iba ťažko nesúhlasiť s tým, že ak sa niekto prihlási do súťaže, ktorá má pravidlá, tak by tie pravidlá aj mal dodržať. Napokon, aj rozhodnutie poroty priamo potvrdzuje, že ich tento ateliér nedodržal. Celý spor je však o čosi komplexnejší, ako to už so spormi býva. Čo ak totiž iba porušenie pravidiel – v tomto prípade porušenie územného plánu, ktorý sa v Bratislave nemenil od roku 2005 (!) - prinesie návrh, ktorý svojím prínosom prekonáva aj formálny nedostatok? Z podrobného zápisu zasadnutia poroty je zrejmé, že do debaty prizvali aj odborníka na konkrétny územný plán tejto zóny. A keďže napokon návrh ocenili, môžeme sa iba domnievať, že úprava či zmena územného plánu by v tomto prípade bola možná. Napokon – nový územný plán mesta je aj jednou z priorít čerstvého primátora Bratislavy Matúša Valla.

V čase vzniku tohto textu ešte netušíme, čo sa stane – a či celá súťaž nebude spochybnená. Nech už to dopadne akokoľvek – azda to bude konštruktívna debata, na konci ktorej získa VŠVU tú najlepšiu možnú architektúru, akú si umelecká škola po starostlivo pripravenej súťaži zaslúži.