MĚSÍČNÍK O UMĚNÍ, ARCHITEKTUŘE, DESIGNU A STAROŽITNOSTECH

přihlášení

2019 červenec - srpen

Už nikdy nebudem klamať, už nikdy nebudem klamať, už nikdy...

Stalo sa to takto: Ľubica Laššáková, bývalá moderátorka regionálneho vysielania v Banskej Bystrici a neskôr krajská straníčka, dostala na jar 2018 ponuku stať sa ministerkou kultúry. Mohla by to byť ukážková success story kariérneho rastu z titulky magazínu Forbes. Akurát, že nie je.

Vybral si ju osobne premiér Peter Pellegrini, nie náhodou tiež z Banskej Bystrice. To by bol zanedbateľný detail, žiaden ďalší dôvod pre jej nomináciu sa, žiaľ, dodnes nenašiel. Teda, jedine, ak by sme opomenuli jej konzistentnosť. Ministerka kultúry Slovenskej republiky totiž konzistentne klame, alebo len nevie, čo hovorí, a ťažko si z týchto dvoch verzií vybrať tú lepšiu.

Tá najhoršia znie takto: Je to už viac ako rok, čo Ľubica Laššáková riadi rezort kultúry a do parlamentných volieb zostáva ešte deväť mesiacov. Posledných pár týždňov nám pritom ukázalo, že to je až nebezpečne dlhý čas. Ministerka totiž vo svojej funkcii hrá presilovku šiestich na štyroch. A nevidí, že strieľa do vlastnej brány.

 

0:1 

 

Poďme na to od začiatku: Málokto sa postaral o také nezabudnuteľné entré na kultúrnu a politickú scénu, ako práve Ľubica Laššáková. Z neznámej regionálnej poslankyne sa do povedomia vyšvihla v priebehu niekoľkých hodín.

V rozhovore pre Denník N totiž krátko pred svojím vymenovaním s odzbrojujúcou ľahkosťou zmienila, že protivládne protesty u nás s najväčšou pravdepodobnosťou platí George Soros a mimovládky majú až podozrivo veľa peňazí. To by nebolo takmer nič výnimočné. Na to sme už z úst našich politikov, obzvlášť bývalého premiéra Fica, zvyknutí. Laššáková to však posunula ešte o level ďalej.

Po prijatí prezidentom Andrejom Kiskom sa pred novinármi za svoje slová verejne ospravedlnila. Napísané to vyznelo inak, než povedané, hovorila rokmi mikrofónom trénovaným hlasom svojim „bývalým kolegom“. O pár dní neskôr však pred tými istými zapnutými kamerami bez najmenšieho zaváhania vyhlásila, že nikdy nič také nepovedala a aj z ospravedlnenia už razom bolo iba vysvetlenie.

Zvláštne narábanie s faktami sa snažila prekryť vyhláseniami o tom, nech ju necháme pracovať a potom uvidíme, čo naozaj dokáže.

Vidíme. A nestačíme sa čudovať.

 

0:2

 

Odvolanie generálneho riaditeľa Slovenského národného divadla Mariána Chudovského prišlo uprostred uhorkovej sezóny. Bol to hodinový vyhadzov. Dôvod: finančné dlhy divadla. Riešenie: povereným riaditeľom sa stal Vladimír Antala, dovtedajší ekonomický riaditeľ.

Nie, logiku to naozaj nedáva.

O výsledkoch finančného auditu, ktorý mal následne v divadle prebehnúť, sa doteraz nikto oficiálne nedozvedel. Hlavne, že boli vyvodené okamžité dôsledky. „Do pol roka urobíme výberové konanie,“ tvrdila v lete 2018 ministerka kultúry. V januári 2019 menovala Vladmíra Antalu za generálneho riaditeľa priamou voľbou, bez konkurzu a bez debaty.

Čosi podobné prebiehalo v paralelnom čase aj v Národnom osvetovom centre. Ak by sa zdalo, že to je len nejaká malá zanedbateľná inštitúcia, rozpočet 4,4 milióna eur (113 mil. českých korún) pomôže vyviesť z omylu.

Na čelo tejto inštitúcie ministerka kultúry opäť priamou voľbou menovala Michala Bartóka, ktorý dovtedy pôsobil na Ministerstve školstva, vedy, výskumu a športu, ale pre spackané eurofondy musel odísť. Zvláštne rozhodnutie, keďže aj tu ide viac o eurofondy, než o osvetu. Možno aj preto už z požiadaviek na výkon tejto funkcie zrazu vypadla podmienka „praxe v oblasti kultúry“. Národné osvetové centrum sa totiž pod vedením Michala Bartóka chce uchádzať o projekt kreatívneho centra z eurofondov.

Teda, ak to vyjde. Eurofondy vo výše 260 miliónov eur (6,6 miliardy českých korún) sú totiž na ministerstve kultúry už od roku 2014 a zatiaľ z nich nikto nevidel ani euro.

 

0:3

 

Ani euro však neuvidia ani akcie LGBTI komunity. Z ôsmich odbornou komisiou odporučených projektov sa ministerka kultúry rozhodla nepodporiť ani jeden. Toto už bol naozaj rozhodujúci gól. Komentátori by povedali: na istotu.

Už takpovediac „tradičné“ akcie ako Filmový festival inakosti alebo Pride dostali od komisie v dotačnom programe pre znevýhodnené skupiny najvyššie možné hodnotenia. O túto formu podpory sa pravidelne uchádzali aj v minulosti a aj ju získali. Situácia sa im preto zdala podozrivá a začali sa pýtať, čo sa stalo.

To isté však začali robiť aj Slovenská národná galéria a Kunsthalle. V polovici mája sa totiž dozvedeli, že peniaze, za ktoré de facto robia celoročný program, tento rok nedorazia, respektíve len vo veľmi obmedzenom objeme. Tiež sa im to doteraz nestalo. O rozpočtoch pre takzvané prioritné projekty sa v minulosti rozhodovalo hneď na začiatku roka, a ak aj nedostali plnú sumu, o ktorú si žiadali, dokázali peniaze získať od sponzorov, lebo o tom vedeli dostatočne včas.

To, čo prišlo zo strany ministerstva ako vysvetlenie, by stálo za hlbší rozbor v učebniciach krízovej komunikácie. Bol by to ten príklad, ako sa to robiť nemá.

Po sérii rôznych zmätočných, nedostatočných a nejasných informácií prostredníctvom hovorkyne ministerstva, to vzala do rúk priamo ministerka Ľubica Laššáková. Jej živé vystúpenie v televízii TA3 bolo žánrovo niekde na úrovni tragikomédie až frašky. Pani ministerka sa často obracala do papierov a prízvukovala, že čísla, čísla hovoria jasne. A komunikácia, komunikácia je základom dobrej spolupráce. Akurát, že vždy to nejak nesedelo, a to dokonca aj dosť výrazne.

Do niekoľkých hodín prišli prvé reakcie. Každý zo zmienených subjektov to pani ministerke „zrátal“ a uviedol na pravú mieru všetky nepravdivé informácie, ktoré z jej úst odzneli. Slovo po slove, číslo po čísle.

Bol to dlhý zoznam, lebo ministerka kultúry veď-viete-čo.

 

0:4xx

 

Mohli by sme to nazývať aj opatrnejšie ako zavádzanie, zahmlievanie, zamlčiavanie, nešťastné prekrúcanie, skresľovanie či nesprávna interpretácia. Kultivovaných termínov, ktoré sme sa naučili používať v snahe veriť, že to nemôže byť až také zlé, máme viacero. Akurát, že práve na ministerstve kultúry sa už skončila akákoľvek kultúrnosť, ba dokonca aj nádej, že by to mohlo byť lepšie.

Ministerka kultúry urobila zo svojich erbových inštitúcií a z kultúrnych organizácií márnotratných požieračov peňazí daňových poplatníkov a ešte aj dala jasne najavo, že za neposlušnosť sa trestá.

Ona síce voľby nevyhrala, ale na Slovensku známy výrok Pavla Pašku, bývalého predsedu parlamentu za stranu Smer – Vyhraj voľby a môžeš všetko, uplatňuje priam dokonale. Dokonca až tak, že aj bývalý minister kultúry a ideológ strany Smer Marek Maďarič dnes na mnohých pôsobí ako ten najlepší minister kultúry, a to už stojí za zamyslenie.

LGBTI komunita, národné divadlo a galérie bojujú o prežitie – a o dôveru ľudí, ktorí majú tendenciu uveriť lacným populistickým rečiam a krokom. Mimoriadne dotácie pre folklór a tradičnú kultúru však dosahujú historické rekordy.

Následky pomerne krátkej „vlády“ ministerky Laššákovej tak môžu byť dlhodobé. Stodvadsať inštitúcií, organizácií a kultúrnych centier volá na poplach v rámci spoločnej iniciatívy Stojíme pri kultúre, ale premiér Pellegrini mlčí. Ešte stále sa hrá. V tejto chvíli už o všetko.